Na doplnenie orientácie čitateľa vo veľmi komplexnej problematike podľa publikovanej tabuľky ohrození v predchádzajúcich blogoch, sa v nasledujúcom texte pokúsim zrozumiteľne popísať unikátny koncept tzv. akceptovateľného rizika. Tento bol dôležitou integrálnou súčasťou už pôvodnej „Vojenskej stratégie“ a je stále platný.
Všetky typy ohrození si vyžadujú spravidla oveľa vyššie zdroje ako sú dostupné zdroje spoločnosti. Limitované zdroje obmedzujú aj veľkosť a zloženie ozbrojených síl. Z tohto dôvodu čelia bezpečnostní plánovači trvalému problému prioritizácie vyčleňovania zdrojov a definovania, ktoré z ohrození už presahujú možnosti štátu. Tie ohrozenia, na ktorých riešenie nezostane v plánoch požadovaný potenciál, podľa autorov unikátneho a odvážneho konceptu predstavujú riziko, ktoré je štát nútený resp. ochotný akceptovať pri udržiavaní finančne dostupného a realistického bezpečnostného a obranného systému.
Na pochopenie najlepšie poslúžia prírodné katastrofy a nešťastia. Nikto nevie kde a kedy vypukne povedzme požiar. Hoci aj v domácnosti. Akceptovateľné riziko je minimálne. Znamená to len toľko, že keď požiar vypukne, nemôžeme si dovoliť jeho voľné rozširovanie. Preto sa už po stáročia v každej dedine formujú dobrovoľné hasičské zbory. Obce majú hasičské zbrojnice, disponujú aspoň akou takou technikou, hasiči robia nácviky, vedia kde je nádrž, osvojujú si a obnovujú návyky v používaní dispozičných prostriedkov. Pritom ich použitie je v mnohých obciach raz za dlhé desaťročia. Niekde sa neaktivizovali nikdy. Pritom tieto ohrozenia majú nízky vplyv na životné záujmy štátu, neohrozujú štátnosť.
Vysoké akceptovateľné riziko pre vojenské ohrozenia, ktoré si vyžadujú mnohonárodné riešenie, je dokonca aj pre veľmoci možné iba za predpokladu členstva v organizácii kolektívnej bezpečnosti. Treba si ale uvedomiť, že také členstvo zároveň generuje autentické ohrozenia súvisiace so samotným členstvom. Dôvod? Pretože veľkí členovia si riešia svoju veľmocenskú a superveľmocenskú agendu bez ohľadu na spolky. Malí potom môžu byť vťahovaní do nechcených konfliktov. Malí nemajú už absolútne žiadny vplyv na rozhodovanie o použití fatálnych zbraní.
Chceme vybudovať jadrové kryty pre 5,4 milióna obyvateľov? Aby po skončení jadrovej apokalypsy vyhladovaní a chorobami zdecimovaní preživší závideli tým šťastnejším – mŕtvym? Chceme vyhadzovať obrovské peniaze na státisíce zodolnených klasických krytov ako totalitný vládca Albánska? Alebo obíditeľnú Maginotovu líniu, prípadne iné modely našich pražských vzorov, ktoré boli zrušené podrazom spriatelených mocností, na ktoré sa vtedy českí vládcovia spoliehali? O tom to je.
V neposlednom rade nemožno obísť nevojenské ohrozenia všeobecného charakteru napríklad prírodné a ekologické katastrofy, klasický terorizmus alebo kriminálne vyčíňanie jednotlivcov, ktorým to prepne. Napríklad pilotovi Airbusu 319 v Alpách pred pár rokmi. Pričom nikto nevie odhadnúť, aké dôsledky má „humanizácia“ výberových procesov do civilného letectva v niektorých štátoch pod tlakom liberalizmu: každý má právo robiť čo chce, zdravotné problémy každého sú chránené! Tieto typy ohrození sa vyznačujú pomerne vysokou mierou pravdepodobnosti, pričom ich charakterizuje veľmi nízka miera predvídateľnosti.
Už vôbec nie je možné predvídať a reagovať na dôsledky devastačných prírodných katastrof. Náraz veľkého meteoritu, ktorý spôsobil vyhladenie dinosaurov vôbec nemá zmysel rozoberať. Po takej kataklizme jednoducho nebude existovať žiadny štát. Výbuch supersopky ako svojho času Krakatoa, 3400 rokov predtým Minojská erupcia na ostrove Santorín, alebo možný výbuch sopky Hekla, to je už iná báseň. Ak si niekto myslí, že zahraničné siete hypermarketov budú v prípade vyvolanej neúrody z ochladenia hľadieť prednostne na hladné žalúdky obyvateľov kolónií, tak by sa mal zobudiť.
Lenže je tu oblasť nevojenských ohrození, v ktorých by malo byť akceptovateľné riziko veľmi nízke. Už som ich v blogoch popísal. Ide o ovládnutie štátu piatymi kolónami, kolaborantmi a kverulantmi zvnútra. Za cudzie peniaze dosadených sabotérov a protištátnostných diverzantov pretlačených do najvyšších funkcií. Aby potom páchali vlastizradu a úklady proti štátnosti žiadaním odovzdávania kompetencií a pilierov moci do cudzích rúk.
Prevenciu má v rukách volič. Najmä ten nahnevaný, frustrovaný, nezúčastňujúci sa na voľbách. Práve on môže svojou účasťou vo voľbách a voľbou možno neoptimálneho, ale vlasteneckého etatického, teda štátnosť podporujúceho menšieho zla zabrániť kolosálnemu zlu. So zámerom, aby sa ciele vojny novodobých liberálnych nacistov nedali zrealizovať, aby sme si zachovali slobodu a štátnu suverenitu. Aby sa teda akceptovateľné riziko v tomto type nevojenských ohrození v matematickom vyjadrení limitne blížilo nule. Presne o to ide. Presne tam je hlavný smer úsilia nás, normálnej drvivej väčšiny.