Zámerom tejto série blogov je aspoň troškou prispieť do eliminácie nepodloženého a nemúdreho sebapodceňovania nás, malých národov. So záujemcami rád rozviniem diskusiu pri pamätníku porážky nafúkanej presily dobových výpalníkov nahnevanými slovensko-uhorskými sedliakmi vo Vozokanoch, najbližšie pred voľbami 16. februára o 11:00, potom každoročne vždy poslednú augustovú nedeľu.
V každej vojne vždy ide o politicko-strategické víťazstvo (vojna je totiž pokračovaním politiky), nie o taktické úspechy. Vojensko-strategické víťazstvo sa rozhoduje na operačnej úrovni, preto je vecou operačného veliteľa rozhodnúť o spôsobe vedenia vojnovej činnosti, definovať kritickú slabinu protivníka a rozhodnúť sa o prijatí, alebo odmietnutí zrazení s protivníkom tak, aby nezničil svoje vojsko za cenu jednej víťaznej operácie. Vojny nie sú vedené pre dočasnú slávu vojvodcov, ale pre dosiahnutie politicko-strategických zámerov vojny. Existujú len dva politicko-strategické zámery vojny:
Malý štát, malá sila, má len výnimočne možnosť dosiahnuť absolútny zámer vojny a je nerozumné sa o takýto usilovať. Preto nemá dôvod vyvolávať vojny, môže sa len brániť. Na druhej strane, pri nerozumnom spôsobe boja sa už neraz v histórii stala obeťou absolútneho cieľa vojny protivníka. Nátlakovým spôsobom vedenia vojnovej činnosti môže menšia strana pri troche šťastia vojnu neprehrať, ale historicky iba manévrovým spôsobom môže v akejkoľvek vojne vyhrať.
Typ vojny verzus štýl vedenia vojny.
Vojenská teória dnes v zásade dosiahla zhodu o tom, že existujú dva štýly vedenia vojny, nátlakový a manévrový. Niektorí autori uvádzajú guerillový typ vojny za samostatný štýl, ale aj táto sa dá viesť uvedenými dvomi štýlmi, preto si dovolím tvrdiť, že ide o typ vojny, nie o štýl vedenia vojny. Jednotlivé štýly sa na rôznych vojenských úrovniach vedenia vojny (vojensko-strategickej, operačnej, taktickej) môžu uplatňovať rôznym spôsobom. Napríklad v zásade manévrový štýl vojny z vojensko-strategickej a operačnej úrovne sa môže doplniť o nátlakový štýl na taktickej úrovni. Pre menšieho protivníka optimálny prípad nastáva použitím jednotného, manévrového prístupu na všetkých úrovniach. Vrátane politicko-strategickej, teda geostrategickej úrovne.
Za rozhodujúce princípy každej vojny, nielen horúcej, je možné považovať:
Ekonómia síl
Zachovanie a udržiavanie iniciatívy
Jasný a jednotný zámer
Koncentrácia síl na dosiahnutie rozhodujúcich cieľov
Rýchlosť konania a rozhodnosť
Prekvapenie
Používanie decentralizovaného velenia zámerom
Definovanie a využívanie slabín
Klamanie a ochrana
Existuje niekoľko zoznamov takýchto užitočných zásad, napríklad jeden teoretik manévrových prístupov: podplukovník Kayden, uvádza 11 tzv. “maxím” manévrovej vojny. Niektoré z nich sú všeobecnými princípmi vojny a samotné nemusia charakterizovať manévrový prístup. Až pri komplexnom uplatnení sú charakteristickými črtami takéhoto prístupu. Tieto princípy sa stali základom niekoľkých doktrín, ktorých som bol na začiatku tisícročia hlavným autorom a spracovateľom, predovšetkým doktríny vedenia viaczložkových operácií. Tragika malosti a úbohosti časti vysoko postavených ľudí na ministerstvách je v tom, že hlavný autor 95% textu nie je vôbec uvedený, ale za spracovateľa bol ešte pred pár rokmi uvádzaný administrátor formátovania, ktorý dokonca v čase mojej maródky chodil po dokončené texty ku mne domov. Nie je to jeho vina.
Pokračovanie v nasledujúcej časti.
Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR