”Ak je niekto menší, mal by sa pokúšať byť šikovnejším.” (Colin S. Gray)
Prevaha, ktorá bola popísaná z pozorovania sveta zvierat, existuje vo vzájomných interakciách, ktoré prevažujú vo vojne do určitej miery a spôsobujú komplexnosť vojny a jej nevyspytateľnosť. Ako uvidíme neskôr v tejto štúdii, najdôležitejšou koncepciou manévrového prístupu k vedeniu vojnovej činnosti je ”Boydov OODA cyklus” vyplývajúci z postupnosti: pozorovanie (observation) – orientácia (orientation) – rozhodnutie (decision) – konanie (action). Toto je dôvodom, prečo budeme v ďalšej časti skúmať, ktorá fáza súvisí s konkrétnymi typmi prevahy. Každý typ prevahy budeme posudzovať z hľadiska lineárnosti a nelineárnosti, popísaných nižie a zároveň v úzkom spojení s nátlakovým a manévrovým prístupom.
Numerická prevaha (čiže početná) je najnižším typom a vo svojej podstate je svojim charakterom lineárnou. Numerická prevaha má význam iba v jednej fáze OODA cyklu, ktorou je fáza ”konania”. Mám tým na mysli všetky faktory, ktoré ľahko môžu byť matematicky vyjadriteľné, ako ľudské a materiálne zdroje všetkých druhov. Zápas o numerickú prevahu dominuje v histórii ľudstva spolu so zápasom o technologickú prevahu. Dôvody sú veľmi jednoduché. Čísla sú zdanlivo presvedčivé, straty a zisky sa dajú ľahko vypočítať. Počty pomáhajú odstrašiť potenciálnych protivníkov a umožňujú nahraditeľnosť. Keď je hojnosť zdrojov aj chyby sa ľahšie naprávajú.
V ére, keď sa zdroje stávajú v stále väčšej miere nedostatkovými, plánovači sa musia obzerať po iných možnostiach riešenia prevahy. Aj zastarané zbraňové systémy sú zachovávané v znížených počtoch z dôvodu stále sa zvyšujúcich nákladov, sprevádzaných znižovaním výdavkov na obranu. Obrovské množstvá nepoužiteľnej výzbroje si na obnovu ich operačnej použiteľnosti môžu vyžadovať neúmerné ľudské úsilie a finančné zdroje.
Veľa demokracií má ťažkosti s náborom do armády a takto sa numerická prevaha stáva veľmi relatívnym problémom. Švajčiarsky, rakúsky alebo fínsky obranný model vonkoncom nie sú zastaranými (pozn.: písané v roku 1999 ale platí naďalej) a druhy vojsk náročné na ľudské zdroje môžu hrať stále dôležitejšiu úlohu. Napriek tomu, číra numerická prevaha nezaručuje víťazstvo v modernej vojne a stáva sa tak najľahším typom, ktorý možno prekonať buď technológiou, alebo uplatnením vhodnej ”stratégie”. Navyše, existuje veľa spoločností, ktoré sú schopné do armády prilákať najvyššiu kvalitu ľudského potenciálu, ale zlyhávajú vo vytváraní vhodného inovačného prostredia ako podmienky pre flexibilné, agilné a adaptabilné (prispôsobivé) ozbrojené sily.
Horší už je len stav, v ktorom sú počty úplne odignorované. Práve to je prípad Slovenska po profesionalizácii ozbrojených síl. Tým sa znížili počty tak, že nie je možné plniť určité typy poslaní, na ktoré je armáda určená, ktoré si vyžadujú počty. Napríklad možnosti našej armády na zabezpečenie súčasnej krízy s COVIDom sú radikálne obmedzené. Pritom v návrhu programového vyhlásenia vlády nie je ani len náznak docenenia situácie a nápravy zločinov predchádzajúcich vlád a už nielen amatérskych ministrov obrany. Nádej na zmenu je aj počas tejto vlády ignorovaná.
Na vyrovnanie počtov slúžia v armádach s dlhou tradíciou profesionalizácie alternatívne mechanizmy, zabezpečujúce úspornosť a hospodárnosť. Od kadetských zborov doslova detí, cez národné gardy, resp. domobrany, iné prvky ako civilné zbory na nevojenské ohrozenia, až po absolútne kriticky dôležité aktívne a pasívne zálohy. Ako už čitatelia mojich blogov vedia, práve aktívne zálohy môžu hospodárnym spôsobom vyplniť obrovské množstvo nenaplnených tabuľkových miest v ozbrojených silách a tým ich sfunkčniť. Tieto všetky moduly záloh môžu tvoriť v podstate najmenej násobok profesionálov, neraz ich vysoké násobky. Len ako doplnkový prvok, pre prípad totálneho ohrozenia likvidácie suverenity a štátnosti, slúžia všeobecné zálohy úplných nevycvičených amatérov zo všeobecnej, spravidla celej dispozičnej mužskej populácie. Návrat strategického rozumu je zatiaľ vo hviezdach.
Spracované podľa diplomovky autora, Kráľovská akadémia obranných štúdií (RCDS), Londýn 1999, uverejnená v „Seaford House Papers“ 2000.
Pokračovanie v nasledujúcej časti