Suverénny národ prejavuje svoju suverenitu tým, aké sviatky oslavuje a aké symboly a osobnosti uctieva. Či sú to sviatky, symboly, osobnosti uzurpátorov jeho slobody, likvidátorov jeho suverenity, zlodejov jeho bohatstva. Alebo sú to sviatky, symboly, osobnosti získania vlastnej štátnosti a suverenity. Napríklad hrdinovia získania kontroly nad svojim osudom, ako predpokladu prosperity.
V najkoncentrovanejšej podobe suverenita znamená schopnosť povedať nie. Hocikomu, aj tomu kto nám chce vnútiť svoje predstavy o tom, čo je pre nás dobré a čo máme oslavovať. Aj to, aké ozbrojené sily, čiže základný pilier národno-štátnej suverenity, budovať. Suverénnosť národa a štátu sa potom najhmatateľnejšie prejavuje v tom, aké ozbrojené sily formuje. Či sú to ozbrojené sily štátu zabezpečujúce obranyschopnosť, suverenitu a územnú celistvosť pred potenciálnymi vonkajšími agresormi. Alebo sú to ozbrojené sily zabezpečujúce záujmy, akvizície a výnosy pre uzurpátorov suverenity. Ozbrojené sily, ktoré by vládcovia chceli mať pripravené protizákonne vystúpiť proti svojmu národu. To je extrémizmus, vlastizrada, prekročenie červených čiar. Nielen zo strany ministra obrany, ktorý vysiela protiústavne vojenských policajtov, ale aj zo strany ministerky spravodlivosti, ak vyšle proti národu ozbrojený zbor určený na ochranu pred kriminálnikmi. Rovnako minister vnútra metódou psychologickej vojny vybľakujúci, že tradične pokojní demonštranti sa idú pobiť len dokazuje, že rezort má plán s provokatérmi, ktorí to zabezpečia!!!
V porovnaní so začiatkom roka 1993 sme takto evidentne, nesporne menej suverénni. Staviame sochy, vyznamenávame zločincov z cudzích národov, ktorí nenávideli náš národ. Ignorujeme symboly našej štátnosti. Oslavujeme 17. november začiatku revolúcie pod cudzou vlajkou, glorifikáciou vodcov nenávidiacich slovenskosť. Zatiaľ čo ignorujeme 16. november, ktorý v Bratislave návrat slobody spustil. Vláda vydáva protiústavné opatrenia na potlačenie slobody zhromažďovania. Zatajujeme a kriminalizujeme iné dátumy, symboly a osobnosti, ktoré každý svojou troškou zabezpečili to najcennejšie čo máme: našu štátnosť, ako predpoklad slobody.
Uzurpátori slobody nás pod rúškom návratu slobody presviedčali o tom, že štát je ten najhorší vlastník. Odstránili sme teda monopol štátneho vlastníctva v nádeji, že strata monopolu nám prinesie konkurenciu a nižšie ceny. Po čase všetkým svitlo, že cieľom rafinovaných cudzích radcov bolo nahradenie štátneho monopolu monopolom súkromných kartelov, neraz s koncentráciou vlastníctva a kontroly v rukách hŕstky cudzích oligarchov. Ktorí nám teraz vnútili gigantický nárast cien aj za základné potreby, napríklad minerálne vody, nachádzajúce sa v sprivatizovanej krajine. Ide o vyvolanie totálnej závislosti, ako základného predpokladu vnútenia totálnej neslobody. Cieľ: totálna strata suverenity.
Vrcholom uvedomenia svojej naivity a predpokladom spamätania sa bude pochopenie, že štát, ako najvyššia hodnota nemôže byť najhorším vlastníkom. Tým najhorším vlastníkom je správa štátneho majetku chamtivými a skorumpovanými štátnymi úradníkmi. Ktorých do funkcií dosadzujú a pri výkone kontrolujú skorumpovaní a mocichtiví politici. Zvolení nami, voličmi.
Ak volíme nekompetentných, nekvalifikovaných politikov bez hlbokej úcty a rešpektu k svojej štátnosti, potom sa nečudujme, ak správa štátneho majetku je v rukách tých, z ktorých sme spravili capov záhradníkmi. To je pre mňa najvážnejší odkaz a poučenie novembra. A všetkých relevantných sviatkov, s ktorými je tento mesiac spojený. Vrátane hlasovania o zrušení nezmyselnej nadstavby: tzv. federácie, v presvedčení mnohých, že rušia manželstvo. Aby nás o pár rokov neskôr vťahovali do ešte obludnejšej formy, superštátu EÚ.
Nemožno rozviesť manželstvo, ktoré vzniklo nezákonne arbitrážnym rozhodnutím diktátora Stalina na nátlak historicky najobludnejšieho pohŕdateľa našim národom, predsedu českej sestry NSDAP: Benešom. Formálnym hlasovaním som pomohol nášmu národu získať to najcennejšie, čo máme. Vlastnú štátnosť. Je hanebnosť, že dnes si na skutočných hrdinov jesene 1992 a celého predchádzajúceho obdobia troch rokov, bojovníkov za národnú slobodu, nikto ani nespomenie. Dokonca ani médiá, ktoré nám tak radi podsúvajú reportáže z osláv suverenity USA a iných štátov.
U nás je naďalej éter zaplavený oslavami sviatku 17. novembra, ktorý sa týka Prahy a národa, ktorému je Praha hlavným mestom. A glorifikáciou tých, ktorí získaniu slovenskej suverenity a teda štátnosti, aktívne, tými najpodlejšími spôsobmi zabraňovali. Čudujeme sa, že takí sa neštítia zneužiť ozbrojené sily a zbory proti národu, ani zabrániť ich zneužitiu?
Našimi hrdinami majú byť protagonisti „Bratislavskej jari“ z roku 1968, „sviečkovej revolúcie“ z rokov 1988/89, tiež hrdinovia procesu, ktorý nazývam „láskavá evolúcia“. Namiesto razantného presadenia samostatnosti tak, ako národy bývalého ZSSR, my Slováci sme viedli „láskavý“ národno-oslobodzovací zápas trpezlivej tolerantnosti. Požadovaním zvrchovanosti, suverenity, štátnosti uplatňovaním džentlmenskej tolerantnosti a trpezlivosti zo strany slovenských vlastencov k netolerantným protištátnikom v rokoch 1989 až 1992. Tolerantnosť k netolerantným totalitným extrémistom si veľká časť národa zachováva.
Až keď budeme mať odvahu zastaviť zvrátenosti v nazeraní na historické fakty, vtedy ako národ dozrieme a staneme sa dospelým, zrelým členom spoločenstva suverénnych štátov. Nie je možné svoje pohľady na spolužitie stavať na naivnej predstave, že zatiaľ čo počas Rakúsko-Uhorska sme boli objektom národnej likvidácie cudzími vládcami, vraždy národa, tak počas tzv. federácie pomalé „nežné“ vrážanie noža do nášho imaginárneho srdca „bratom“, ktorý nám pritom šepkal, ako nás ľúbi, nie je rovnakou vraždou. Zámer bol rovnaký: likvidácia národa. Súčasná vláda národnej zrady chce dielo dokončiť. Vládnym zločincom sa to podarí iba vtedy, ak jej to národ bude tolerovať.
Autor bol poslancom Snemovne ľudu posledného tzv. Federálneho zhromaždenia unitárneho štátu ČaSFR v r. 1992; Zostáva emeritným vojensko-politickým veteránom boja za národnú slobodu, spoluotcom štátnosti, národným buditeľom.