petersvec

Pokračujem druhou časťou série článkov so zameraním na rozvoj strategického myslenia. Bez ohľadu na záujem ho publikujem preto, aby čo najširšia časť laikov bola schopná porozumieť pravidlám strategického myslenia z vojenstva, transformovateľného na mnohé civilné oblasti, aj na voľby. Zámerom série blogov je aspoň troškou prispieť do eliminácie nepodloženého a nemúdreho sebapodceňovania nás, malých národov.

Oslovujem tých, ktorí chcú byť oslovení, ktorí sa chcú niečo dozvedieť. Ostatní si môžu ušetriť krátenie dĺžky života svojou zlosťou tak, že to nebudú čítať. Aj tí, ktorí v antifeministickom oslavnom článku o ženách vidia opak. So záujemcami rád rozviniem diskusiu pri pamätníku porážky nafúkanej presily dobových výpalníkov nahnevanými slovensko-uhorskými sedliakmi vo Vozokanoch, najbližšie pred voľbami 16. februára o 11:00, potom každoročne vždy poslednú augustovú nedeľu.

Plukovník námornej pechoty USA John C. Studt v predslove knihy Williama S. Linda „Maneuver Warfare Handbook“ (mimochodom, autorom je civil bez vojenskej praxe) píše: „Nikdy sme neinštitucializovali systém, ktorý by podporoval inovačné myšlienky, alebo kriticizmus od podriadených. Na návrh zásadnej zmeny sa často pozeráme ako na kritiku nadriadených, ako na neposlušnosť až porušenie subordinácie, pretože oni sú zodpovední za súčasný stav vecí.” Jeho slová vonkoncom nepatria len americkej námornej pechote a vyjadrujú podstatu toho, čím sa odlišuje manévrový prístup od tradičných prístupov: systémová podpora netradičných, inovačných postupov vo vedení vojny.

V slovenskej armáde sa určite nájde mnoho ľudí, ktorí si povedia, že predkladaná teória je iba novým názvom pre niečo, čo už roky robíme. Hneď treba veci uviesť na pravú mieru. Aj keby všetci velitelia uvažovali manévrovo (veliteľsko-štábne a taktické cvičenia tomu naďalej odporujú práve preto, že sme urobili deformu vojenského vzdelávania, o ktorej budem písať v pokračovaní tejto série), pokiaľ nebudú systémové opatrenia, vytvárajúce podmienky a prostredie pre manévrové myslenie a konanie, ako čohosi prirodzeného, od najnižších veliteľov až po najvyšší vojenský manažment, tak stále sa bavíme len o teórii. Zavedenie do praxe si v každom prípade vyžiada doslova revolúciu v slovenskom vojenstve a jeho zásadnú a neformálnu reformu, ale aj výchovu novej generácie vojenských profesionálov. Zásadne iným spôsobom, ako sú formovaní. A to isté platí pre politikov aj štátnu správu. Na všetkých úrovniach.

Prečo manévrový prístup? Na vysvetlenie teoretickej podstaty sa ponúka základná otázka – prečo by sa slovenská armáda mala zaujímať o manévrové vedenie vojny? Existuje niekoľko dôvodov, z ktorých si uveďme len niektoré:

Po prvé: Slovensko by s vysokou pravdepodobnosťou viedlo vojenský konflikt buď s protivníkom, ktorý je v prevahe, alebo s protivníkom, ktorý by mohol mať pre neho priaznivé zázemie a podporu. Nehovoriac o tom, že varianty možného konfliktu sú nevyspytateľné a ťažko predvídateľné. Nátlakový koeficient, predstavujúci pomer počtu obyvateľov susediacich krajín k počtu domáceho obyvateľstva, je veľmi nepriaznivý a z historických, z politických, ani z geostrategických dôvodov Slovensko v potenciálnom konflikte zatiaľ nemôže počítať s reálnym spojencom. Proti Slovensku tak, ako proti všetkým malým štátom v EÚ je už vedená vojna bruselskou byrokraciou, zastupujúcou nadnárodnú oligarchiu.

Po druhé: Slovensko má veľmi limitované prírodné zdroje surovín, ľudské zdroje aj techniku na vedenie zdĺhavých a vyčerpávajúcich konfliktov, preto jedinou zbraňou, v ktorej môže dosiahnuť prevahu, je kvalita “morálnej” zložky obranného potenciálu. Do tejto môžeme zahrnúť nielen dobre vycvičené vojsko, kvalitný veliteľský zbor, čiže ľudské zdroje, ale aj realistické teoretické a doktrinálne zázemie, využívajúce možnosti morálnej sily a tvorivého prístupu, ako multiplikátorov bojovej sily. Máme vlastné historické príklady.

Po tretie: Ako píše William S. Lind, manévrový prístup predstavuje akési vojenské džudo. Pomocou neho možno aj silnejšieho protivníka zbaviť rovnováhy a použiť jeho moment proti nemu samému, čím je zabezpečené rýchle víťazstvo s relatívne malým úsilím. Manévrový prístup je cestou prefíkaného a rafinovaného boja, preto ponúka malej armáde najlepšiu nádej na víťazstvo v potenciálnych konfliktoch budúcnosti. Ako uvedený autor píše: “História ukazuje, že Boh je na strane väčších vojsk, pokiaľ menšie nemá lepšiu myšlienku”.

Po štvrté: Slovenský vojak nemá, a dúfajme že ani nebude mať, možnosť získať reálne bojové skúsenosti v horúcich vojnách. História ponúka najlepšiu vojnovú školu: históriu, z nej najmä štúdium myšlienkových postupov víťazných vojvodcov. Medzi nimi nemálo, aj keď žiaľ, pre svojich rodákov stále menej známych, pochádza zo slovenského rodu. Slovenský vojak má vynikajúcu šancu, stať sa dobre pripraveným bojovníkom, ktorý bude predstavovať to najlepšie, čo sa v štáte, ba vo svete nachádza. Manévrové metódy dávajú predpoklady, aby sa takáto vízia stala skutočnosťou, pretože sú postavené na tvorivosti a originalite.

Po piate: Slovensko, so svojimi limitovanými finančnými zdrojmi, si nebude môcť dovoliť disponovať všetkými najnovšími technológiami a zbraňovými systémami, ani konkurovať v budúcich informačných, alebo rádio-elektronických vojnách. Rešpekt si môže získať efektívnym, realistickým, no najmä komplexným prístupom k obrane svojej domoviny a kvalifikovanými, vycvičenými a samostatne uvažujúcimi veliteľmi všetkých stupňov. To bude zároveň významný faktor na odstrašenie prípadnej agresie.

Tvorivé aplikovanie manévrových prístupov do slovenskej armády takýto rešpekt napomôže získať. Tzv. “Complexity Approach” (komplexný prístup ako súčasť teórie chaosu) sa pred rokmi presadzoval ako samostatný, čiže tretí prístup k vedeniu vojnovej činnosti. Svojou podstatou ide o manévrový prístup. O ňom bude jedno z nadväzujúcich pokračovaní tejto série článkov, v ktorom sa pobavíme o pôsobení proti prevahe. V nasledujúcej časti sa čitatelia dozvedia o podstate manévrových vojen, resp. prístupov. A nemusia sa báť militarizácie blogov. Aplikácie sú nevyčerpateľné. Napríklad aj v oblasti letovej bezpečnosti. Aj v politike.

Pokračovanie v nasledujúcej časti.

Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR