Pokračujem štvrtou časťou série článkov so zameraním na rozvoj strategického myslenia. Zámerom série blogov je aspoň troškou prispieť do eliminácie nepodloženého a nemúdreho sebapodceňovania nás, malých národov. Oslovujem tých, ktorí chcú byť oslovení, ktorí sa chcú niečo dozvedieť. So záujemcami rád rozviniem diskusiu pri pamätníku porážky nafúkanej presily dobových výpalníkov nahnevanými slovensko-uhorskými sedliakmi vo Vozokanoch, najbližšie pred voľbami 16. februára o 11:00, potom každoročne vždy poslednú augustovú nedeľu.
Skúsení praktici manévrových prístupov potvrdia, že tento spôsob vedenia vojnovej činnosti nemožno študovať formou zoznamu poučiek a postupov. Ide o vysoko tvorivý myšlienkový proces, v ktorom sa uplatňujú isté východiskové predpoklady. Základnou otázkou je vždy: Ako byť rýchlejší od môjho protivníka? V tomto pokračovaní sa pokúsim vymenovať niekoľko zásadných predpokladov:

Po prvé: Byť originálnym, konať v súlade so situáciou, nikdy nepoužiť rovnaký postup dva razy.

Po druhé: Neobsadzovať vopred vyčlenené územie, všetko podriadiť konečnému cieľu zrazenia, operácie, ťaženia, alebo vojny. Prieskum nech ťahá vojská tam, kde je najmenší odpor a najmenej očakávaný postup.

Po tretie: Vždy stanoviť hlavné úsilie, ktorému je podriadená činnosť ostatných zložiek operačného zoskupenia.

Po štvrté: Základom každého konfliktu je neistota, zmätok a neporiadok. Klasické prístupy sa usilujú zaviesť do vojny systém a poriadok. Manévrový prístup podporuje neistotu zmätok a neporiadok, videný očami protivníka. Stavanie protivníka pred riešenie dilém. Nech urobí čokoľvek, jedno je horšie pre protivníka ako druhé.

Po piate: Vytvorenie čo najjednoduchšieho reťazca velenia, decentralizácia velenia. Nikto nie je schopný detailne riadiť činnosti v prostredí neistoty a chaosu. Čím menej intervencií zo strany jednotlivých stupňov riadenia, čím menej stupňov riadenia, tým je rozhodovací cyklus rýchlejší.

Po šieste: Vyhýbanie sa detailným rozkazom, používanie “cieľového velenia”. Nenariaďovať AKO splniť cieľ, ale ČO chceme dosiahnuť. Umožniť tak maximálne rozvinutie iniciatívy na podriadených.

Po siedme: Byť nevyspytateľným, vyhýbať sa akýmkoľvek poučkám a predpísaným postupom. Vždy mať na pamäti: “Nikdy dva razy nevstúpiš do tej istej rieky, žiadne dve situácie nie sú identické”. Ak je konanie predvídateľné, protivník ľahko vstúpi do rozhodovacieho cyklu a preberie iniciatívu.

Po ôsme: Spoznať svoje aj protivníkove slabiny a silné stránky. Ochrana svojich slabín, vyhýbanie sa protivníkovým silným stránkam. Útok na protivníkove slabiny.

Po deviate: Neusilovať sa zničiť protivníka, usilovať sa o jeho porážku. Narušenie súdržnosti protivníka má väčšiu cenu ako jeho zničenie.

Po desiate: Vytvorenie atmosféry vzájomnej dôvery medzi nadriadenými a podriadenými. Podpora atmosféry akceptácie chýb. Lepšie je dobré rozhodnutie teraz ako vynikajúce o hodinu neskôr, najhoršia je nerozhodnosť. Umožniť podriadeným najprv konať, potom podávať hlásenia.

Po jedenáste: Použitie záloh na podporu úspechu, nepodporovať ten smer, kde vlastné vojská zlyhávajú.

Po dvanáste: Útočiť iba vtedy, keď útok prináša rozhodujúci výsledok. Použiť útok proti kľúčovým bodom. Pokiaľ možno, vyhýbať sa frontálnym útokom, uprednostňovať protiútoky.

Po trináste: V maximálnej miere používať presvedčivú klamnú činnosť a maskovanie.

Po štrnáste: Nebáť sa odmietnuť boj, keď víťazstvo nie je isté. Držať si v rukách rozhodnutie o prijatí, alebo odmietnutí boja. Nedať si ho vnútiť protivníkom.

Po pätnáste: Pohotovosť konania. Nečakať na lepšie spravodajské informácie, mohli by prísť neskoro.

Po šestnáste: Učiť vojakov myšlienkové postupy, čiže AKO vojensky myslieť, nie to, ČO si majú myslieť. Neučiť veliteľov postupy, ale myšlienkový proces úspešných vojvodcov. Nedávať jediné správne riešenia, každé zdôvodnené riešenie je správne. Najlepšou vojenskou školou sú príklady z histórie.

Po sedemnáste: Príprava veliteľov tak, aby chápali zámer veliteľov o dve vyššie úrovne velenia.

Bolo by veľmi nesprávne, chápať tento zoznam užitočných poznatkov vo forme predpísaných poučiek. Ide o vyjadrenie podstaty manévrového vedenia vojnovej činnosti z niekoľkých zdrojov vo forme súhrnu myšlienok, napomáhajúcich pochopenie rozdielnosti oproti zaužívaným postupom. Zoznam sa dá doplniť a každý bod je možné porovnať s nátlakovým spôsobom vedenia vojny. Nezabúdajme, že všetko sa dá aplikovať tak v politike, ako aj v štátnej správe.

Otázka znie: dokáže to použiť aj silnejší protivník? S väčšími zdrojmi, s dokonalejšími technológiami? Dokáže. Ale malá veľkosť poskytuje výhodu rýchlosti, ohybnosti, svižnosti, pružnosti aj nepredvídateľnosti a podceňovanosti. Veľkí a zdanlivo silní totiž vždy podceňujú menších a zdanlivo slabších. To je obrovská výhoda malých a zdanlivo slabších, to je ich sila.

Pokračovanie v nasledujúcej časti.

Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR