Zámerom série blogov je aspoň troškou prispieť do eliminácie nepodloženého a nemúdreho sebapodceňovania nás, malých národov. So záujemcami rád rozviniem diskusiu pri pamätníku porážky nafúkanej presily dobových výpalníkov nahnevanými slovensko-uhorskými sedliakmi vo Vozokanoch, najbližšie pred voľbami 16. februára o 11:00, potom každoročne vždy poslednú augustovú nedeľu.
Prvotným predpokladom úspechu v manévrových vojnách je identifikácia vlastných a protivníkových kritických faktorov, slabín, kľúčových bodov. Ak nie je možné zakryť vlastné slabiny, tak ich treba urobiť bezvýznamnými pre protivníka z hľadiska dosiahnutia jeho strategického zámeru. To je manévrový prístup. Nemusí ísť iba o hmotné a fyzické slabiny, ale aj o nehmotné. Protištátne živly už vedú hybridnú vojnu.
Napríklad v zámere nadnárodnej oligarchie o vytvorenie superštátu EÚ euroúradníctvo trikmi vnútilo štátom extrémne nebezpečnú a zákernú Lisabonskú zmluvu. Ide o zmluvu. Tak ako ju prijal náš parlament bez referenda, tak ju môže aj zrušiť: odstúpiť od nej bez referenda. Ak naďalej platí ústavný princíp zvrchovanosti, tak parlament po odstúpení od takejto podvodníckej zmluvy môže vyhlásiť nadriadenosť našich zákonov nad akýmikoľvek vyplývajúcimi zo zmlúv. Tým urobí podvodnícky dokument bezvýznamným pre protivníka z hľadiska dosiahnutia jeho zámeru: likvidácie štátnosti a ovládnutia štátov, ktoré sa tradične dosahujú vojnami. Akurát si treba uvedomiť a priznať, že proti národným štátom je vedená skutočná vojna, z ktorých jedno vojnové ťaženie sa týka ovládnutia suverenity a zvrchovanosti cestou nadradenosti cudzích zákonov. To je viac ako vážne. Inou je plazivé zbavovanie ďalších pilierov štátnosti. Už nás ovládajú menou, chcú EuroWehrmacht, EuroAbwehr…
Napínanie svalov o vystúpení, o referende, o inšpirácii z Veľkej Británie a iných nátlakových, čiže nemanévrových metódach, je nemúdre a zdĺhavé, s neistým výsledkom, s možnosťou sklamania. Nech si nás po manévrových krokoch vychutnajú a oznámia nám svoje rozhodnutie. Je vysoký predpoklad, že zo strachu pred silným impulzom takéhoto kroku pre celý tradicionalistický východ EÚ, by boli aj euroúradníci donútení do akceptovania radikálnych decentralizačných opatrení v rámci EÚ.
Ďalším prvkom manévrového prístupu je určenie, definovanie konečného cieľového stavu, ako meradla úspechu. Týmto môže byť zakončenie konfliktu a podpis mierovej dohody, udržanie územnej celistvosti atď. Vo vyššie uvedenom prípade je to obnova suverenity, vlády nad svojimi záležitosťami. Vždy je snaha o to, aby sme dosiahli s čo najmenšími nákladmi čo najvyšší zisk. Inými slovami “za málo muziky veľa peňazí”. V manévrovej vojne je našim cieľom porážka protivníka, nie dobytie miest, alebo obsadenie terénnych útvarov, resp. čiastkových víťazstiev.
Manévrový prístup nielenže nevylučuje, ale aj podporuje netradičné, nelineárne, asymetrické prostriedky boja, napríklad psychologické, mediálne, informačné, „hybridné“, použitie špeciálnych síl, atď. Čiže ak naši slniečkárski demagógovia vyčítajú Rusku vedenie hybridnej vojny, pričom chcú povedať, že tá „naša“ (čítaj západná) strana také „svinstvá“ nerobí, niečo to hovorí. Totiž týmito tupými vyjadreniami naši strategickí šarlatáni vlastne vyzdvihujú ruské strategické myslenie a dehonestujú to západné. Také jednoduché to v realite iste nebude.
Už len samotná existencia špeciálnych síl s ich spôsobilosťami má často odstrašovací a odraďovací charakter pre protivníka. Efekt vycerených zubov vlka. Hoci ich ofenzívny potenciál je nízky, pôsobením proti citlivým objektom sa ich použitím dosahujú disproporcionálne výsledky. Jednou z rozhodujúcich charakteristík malej sily v manévrovom prístupe je flexibilita, pružnosť konania, nevyspytateľnosť, prekvapenie, šok. Týka sa to aj viacúčelovosti použitia vojsk. Zatiaľ čo príslušník veľkého vojska môže byť jednoúčelovo cvičený a môže si dovoliť ovládanie len svojej úrovne vojny, malá sila musí cvičiť vojsko a veliteľov viacúčelovo, z čoho vyplýva aj rýchlosť a pružnosť prechodu na optimálne spôsoby boja, podľa požiadaviek situácie. Vlastenecké strany sú SPECNAZ boja o štátnosť.
Najideálnejší prípad nastáva, ak sa podarí v čo najrannejšej fáze konfliktu zasadiť protivníkovi strategický úder. Ide o taký úder, ktorý napomôže dosiahnuť strategický zámer. História pozná prípady, keď sa to pri správne definovaných kľúčových bodoch, podarilo veľmi malej vojenskej sile, ba dokonca jednotlivcom. Ale funguje to aj opačne. Najnovším prípadom je neúmyselné zostrelenie ukrajinského lietadla v Iráne. Kapitán (hodnosť) dosiahol dlhoročné vážne negatívne dôsledky reputácie pre svoju vlasť.
Existujú tri hlavné atribúty uplatnenia manévrového prístupu:
- Určenie hlavného úsilia, ktoré je povinný každý podporovať.
- Používanie „velenia zámerom“ (takto sme to po pár rokoch nazvali pri spracovaní strategických doktrín) ako protiváhy „direktívneho (detailného) velenia“. „Velenie zámerom“ je kľúčom decentralizácie velenia ako rozhodujúcej podmienky zrýchlenia rozhodovacieho cyklu.
- Ťahanie prieskumom (tzv. recon pull) v záujme vyhľadávania medzier a slabín v protivníkovej zostave v záujme použitia sily proti slabine. Ako protiváhy nátlakového systému velenia, používajúceho silu proti sile, keď úlohou prieskumu je zistenie podmienok na vopred určený útok (tzv. command push). Inými slovami, v manévrovom prístupe určujú smer postupu prieskum a ním zistené medzery v protivníkovej zostave.
Pokračovanie v nasledujúcej časti.
Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR
Celá debata | RSS tejto debaty