petersvec

Asi je čas pozrieť sa na charakteristiku velenia zámerom. Podstatou „velenia zámerom“ je uzatvorenie akejsi dohody (kontraktu) medzi nadriadenými a podriadenými. Jednou je dlhodobá dohoda, ktorou sa podriadený zaväzuje, že bude vždy sledovať veliteľov zámer a ovládať zámery veliteľov o dva stupne vyššie. Na revanš dostáva podriadený od nadriadeného dôveru a voľnosť konania v zmysle spôsobov dosiahnutia zámeru. Čiže nadriadený podriadenému povie ČO chce dosiahnuť, podriadený nadriadenému oznámi AKO to chce dosiahnuť.

Tento štýl mi bol podvedome vždy blízky, aj predtým, ako som do hĺbky študoval a pochopil manévrové prístupy (tisícky strán podkladov). Je aj prirodzenou súčasťou pôsobenia kapitánov lietadiel a vrtuľníkov, teda veliteľov dopravných lietajúcich zariadení. Krátkodobou dohodou je bojová úloha pre podriadeného, v ktorej sa zaväzuje, že bude podporovať hlavné úsilie a splnenie hlavnej bojovej úlohy. Taký spôsob myslenia má potom veľmi široké civilné uplatnenie, nielen v letectve.

Príklady z histórie dokazujú, že uplatnením zásad manévrových prístupov nie je ohrozená strata kontroly nad situáciou, pretože vojská sú riadené prostredníctvom zámeru (intent) a bojovej úlohy (mission). Čiže detailné riadenie je nahradzované usmerňovaním, ktoré považuje za prirodzené, že podriadený najskôr koná (využije ponúkajúce sa príležitosti) až potom hlási, pokiaľ je to v súlade so zámerom alebo pokiaľ sa naskytla výhodná príležitosť konať. Pokiaľ môže využiť iniciatívu a moment prekvapenia.

Táto metóda je široko využívaná a uplatňovaná v profesiách, kde prvolíniový personál nemôže podliehať totálnej kontrole. Napríklad už v inej časti spomenutom civilnom dopravnom letectve (to robím v súčasnosti), v obchodnom námorníctve, všeobecne v doprave, v celom zdravotníctve, široko v baníctve (mojej civilnej odbornosti pred vstupom do vzdušných síl) a v mnohých iných odvetviach.

Základnou podmienkou je znovu vzájomná dôvera, ale najmä pripúšťanie chýb, ktorých sa podriadení v procese formovania môžu dopúšťať. Druhým predpokladom je pripúšťanie prienikov do vlastnej, aj protivníkovej zostavy, ako protiváhy úpornej obrany súvislých frontov. V civilných odvetviach to má tiež svoje paralely. Napríklad umožnenie pokračovať v priblížení na pristátie pre dopravného pilota s možnosťou, že ak v definovanom bode nemá kontakt, musí prerušiť priblíženie a ísť z toho von, do bezpečia. Aby posádka vyhodnotila podmienky a pripravila sa na prípadný ďalší pokus, alebo odlet na záložné letisko.

Vojenské predpisy niektorých armád sú postavené na manévrovom prístupe, napríklad British Army (britské pozemné vojsko), U.S. Marine Corps (Námorná pechota USA) a ďalšie. Tieto nemajú často ani vyhradený charakter, ako je to v obidvoch uvedených prípadoch.

Nátlakový prístup v operačnom umení znamená dosahovanie víťazstiev v postupných bitkách na taktickej úrovni. Nezáleží na tom, či sú taktické boje vyhrávané použitím manévrového prístupu. Takýto spôsob si môže dovoliť protivník s veľkými zdrojmi. Menší protivník sa môže vysiliť natoľko, že napokon vyhrá vojnu, ale už nebude o čo bojovať a najmä nebude mať síl na využívanie plodov svojho víťazstva. Svedectvom takýchto víťazstiev je posiata celá história. Na ilustráciu moderného chápania základných pojmov si uveďme citáty civila, ktorý v USA urobil najviac pre propagáciu manévrového prístupu.

Podľa Linda operačné umenie znamená: “Je to umenie vyhrávať ťaženia. Radí sa medzi taktiku (umenie vyhrávať bitky) a stratégiu (umenie vyhrávať vojny).” (W.S. Lind Maneuver Warfare Handbook) Podľa tohto autora, operačné umenie je umenie používať taktické udalosti na to, aby sme priamo udreli na strategický kľúčový prvok (ťažisko) protivníka (Center of Gravity, COG). Z hľadiska veliteľa je to umenie rozhodnúť sa, kedy, kde a či vôbec bojovať, čiže či takýto boj sleduje strategický plán a direktívu najvyššieho veliteľa. Inými slovami, či takýto boj prináša víťazstvo na vojensko-strategickej úrovni, lebo o to vždy ide.

Teraz je otázka, aké sú príklady z politiky. Je nesporné, že „progresívny“ liberálny nacizmus vyhral v poslednom období niekoľko taktických víťazstiev. Totálne ovládol médiá, výrazne prenikol do školstva a kultúry, vyhral dvoje prezidentské voľby, presadil masu protištátnikov do europarlamentu, vyhral voľby do samospráv nielen v Bratislave. Má za sebou gigantický korupčný nátlakový kapitál. Pritom vo svojej arogantnej nafúkanosti a bohorovnosti urobil vážne prešľapy. A nahneval voliča. Strieľajú si do vlastnej nohy a ľuďom pomáhajú v prebudení z letargie. Výsledok volieb môže byť manévrovo nevyspytateľný.

Nikto netuší, ako sa v lotérii s názvom voľby rozhodne volič. Nikto netuší, koľko ľudí príde do volieb. Vlastenecký spolok tiež robí chyby, mnohí nemajú zdroje ani len na kampaň (čo je vlastne dobre, lebo evidentne nie sú v rukách oligarchov). O mnohých z nich volič ani nevie (napr. o Hnutí Slovenská liga, o PSN, o SHO) o iných len málo (napr. o Hlase ľudu), niektorých sa bojí (napr. Vlasti). Pritom každá z nich ponúka zaujímavé riešenia pre ľudí a časť z nich má veľkú kandidátku. V rámci hmly vojny sa môže stať, že hráči vyhodia bankárov a vymanévrujú liberálnych nafúkancov aj s ich zahraničnými sponzormi.

Celá gigantická investícia do ich kampane môže byť napálenými voličmi vyhodená von oblokom. Totiž vlastenecký spolok sa už naučil správať zodpovedne. A nesporne pripravuje ďalšie prekvapenia, aby chránil svoje dnes už dospelé dieťa, ku ktorého vzniku som sám prispel ako spoluotec: SUVERENITU, ŠTÁT, ŠTÁTNOSŤ. To najcennejšie čo máme.

Pokračovanie v nasledujúcej časti.

Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR