petersvec

Odhodlaní vyvolávajú rešpekt, zbabelci provokujú agresiu. Naši slovensko-uhorskí predkovia vo Veľkých Vozokanoch 26. augusta 1652 sa nezľakli, boli odhodlaní ochrániť svoju úrodu pred dobovými výpalníkmi. Boli odhodlaní brániť svoje hodnoty a nepodriadiť sa cudzím. Postavili sa proti násobnej presile hyperveľmoci. Na strane špičkovo vycvičeného tureckého agresora zostalo 800 obetí. Na strane lopatami a vidlami vyzbrojených odhodlaných sedliakov ich bolo 48! Treba vari čosi dodať? To je NAŠA, slovenská história. Boli to NAŠI, slovenskí predkovia. Oni tu boli a zostali. Nikto ich sem dodatočne nenavozil. My sme ich potomkovia.

Pozrime sa čo vyplýva z toho, keď budeme ignorovať manévrové prístupy a naďalej uplatňovať prekonané a pre malé štáty a ich malé ozbrojené sily nevhodné nátlakové prístupy. Naši vojaci by v prípade reálneho potenciálneho konfliktu, v ktorom by išlo o vlasť, zomierali v oveľa väčšej miere, ako je nevyhnutné, nie z dôvodu nedostatku prevahy v bojovej sile, teda určite nie preto, že sme malí.

Celé rody by vyhynuli preto, že naši vojenskí stratégovia (nejakú hŕstku nádejných nesporne máme) sa stále spoliehajú na nátlakové teórie koncentrácie palebnej sily vo frontálnych útokoch proti vopred určeným objektom. Na (veľmi limitované) zálohy ľudských zdrojov. Na stohy zásob techniky a munície. Na zázračnú pomoc odkiaľsi. Na vopred pripravené operačné plány. Nepolitizujem. Ochrana štátnosti JE politikum. A môžeme si ju chrániť jedine my sami a jedine nami zvolení vlasteneckí politici. Štátnosť neochránia zradcovia a kolaboranti s cudzími entitami. Tí majú iné poslanie. Poslaním kolaborantov je zrada, čiže likvidácia štátu.

Slovenskí vojaci (dnes neraz jediní pokračovatelia svojich rodov v rodinách s jedináčikmi) by nevedeli, že sa zbytočne môžu stať hrdinami „in memoriam“ len preto, lebo všetko by mohlo byť inak. Lebo ich naďalej učíme slepo čakať na rozkazy, namiesto iniciatívneho využitia ponúkajúcich sa príležitostí. V zmysle stupídnej zásady „vojak nemá rozmýšľať, vojak má plniť rozkazy“. Lebo stále sme v zajatí podrobného zadávania rozkazov, namiesto velenia zámerom. A nevedia ani to, že vyhliadky takéhoto spôsobu vedenia vojny na víťazstvo sú v prípade malého štátu minimálne, ak nie nulové. Nevedia ani to, že jediným a výlučným poslaním každého slovenského vojaka a politika je ochrana suverenity, národno-štátnej slobody a teda ŠTÁTNOSTI.

Platí to aj, a predovšetkým, pre vojnu nadnárodnej oligarchie realizovanej eurobyrokraciou, proti našej štátnosti a štátnostiam, čiže proti suverenitám malých členských štátov EÚ. Nepodceňujme fakt, že v prvých líniách domácich kolaborantov majú nadnárodní likvidátori štátností dosadených absolútne nemúdrych, nekompetentných, nevzdelaných domácich šašov, poskokov, sluhov. Oni nie sú na to, aby rozmýšľali. Oni sú na to, aby národným štátom zabraňovali dosahovať „integráciu armádneho a bezpečnostno-politického rozumu“.

Protiliekom sú manévrové vojny, najmä tie bez zbraní. Inými slovami, manévrový prístup k vedeniu vojnovej činnosti, ale aj k vedeniu štátov. Je najvyšší čas začať konať hneď tak, aby nám svet znovu neunikol takým spôsobom, že ho nedobehneme, ani keby nám bežal oproti. A že zrazu zistíme, že už znovu nemáme štát a štátnosť, v tom lepšom prípade len jeho torzo. Náš národ by už ďalšiu stratu štátnosti neprežil.

Najbližší manéver urobme v nasledujúcich voľbách. Vysokou a nečakanou účasťou normálnosti vyšachujme extrémistických protištátnostných liberálnych nacistov a pošlime ich na smetisko dejín ešte predtým, ako stihli nastúpiť a napáchať škody, ako aj odovzdať štátnosť do cudzích rúk. Máme na to. Na slovenský zdravý sedliacky rozum nemali už v histórii mnohí. Nemajú naň ani doma vychované hadie farmy zradcov, inkvizítorov, nositeľov cudzích hodnôt a záujmov, čiže kolaborantov.

Použime to najlepšie, čo doma máme: stáročnú, ba tisícky ročnú tradíciu zdravého sedliackeho rozumu. Nie iba zdravého rozumu. Zdravý sedliacky rozum je strategický nástroj, schopnosť myslieť na roky dopredu. Čiže aj schopnosť vypekania s uzurpátormi našej slobody a agresormi ako malý pes s veľkým. NEBOJME SA SAMI SEBA. Najhoršia smrť národa by bola smrť vydesením pred obrami na hlinených nohách, s telom zo slamy a s otrubami v hlavách. Nechcime sa stať nimi. My zatiaľ nie sme natoľko zdegenerovaní, nie sme nimi. Sme iní a to je dobre! Nemám na mysli celé národy. V každom národe, ktorý som spoznal, sú popri množstve degenerantov aj milióny schopných a múdrych ľudí.

Mojou poznámkou mám na mysli predovšetkým tú otrasne nekvalitnú, mocou opitú politickú reprezentáciu, ktorá manipuluje našimi národmi. Zradcov a kolaborantov. Spoznať ich podľa toho, že bagatelizujú pojmy ako národ, štát a štátnosť. Mená a funkcie im tentoraz darujem. Čitateľ si dosadí. Už to je „manévrové“, že robíme to, čo chceme my a nie to, čo chcú oni. A predovšetkým sa nebojme samých seba. Nie sme malí.

Zámerom série blogov je aspoň troškou prispieť do eliminácie nepodloženého a nemúdreho sebapodceňovania nás, malých národov. So záujemcami rád rozviniem diskusiu pri pamätníku porážky nafúkanej presily dobových výpalníkov nahnevanými slovensko-uhorskými sedliakmi vo Vozokanoch, najbližšie pred voľbami 16. februára o 11:00, potom každoročne vždy poslednú augustovú nedeľu.

Pokračovanie v nasledujúcej časti.

Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR