petersvec

Pre vnímavého a pozorného čitateľa mojej predchádzajúcej série blogov o manévrovom prístupe k vedeniu operácií nepochybne v hlave zostal jeden záver. Podmienkou zmeny ducha ozbrojených síl, a v prenesenom zmysle aj celej našej verejnej a štátnej správy, je radikálne zlepšenie formovania „manažérov vojny“ (to je podstata dôstojníka) a manažérov štátnej/verejnej správy. V rovnakej miere sa to týka všetkých ostatných ozbrojených zborov bez jedinej výnimky. Všetkých platených z daní.

Podstata toho, že jediná reforma ozbrojených síl v rokoch 2000-2004 bola skutočnou reformou spočíva v tom, že práve táto priniesla nádej na zásadnú zmenu charakteru ozbrojených síl. Z vojsk, ktoré boli v podstate škôlkou adolescencie a z dôstojníkov, ktorí boli vychovávateľmi adolescentov, sa stalo čosi úplne nové. Dostali možnosť sa venovať skutočnej profesii vojenského profesionála. A to si vyžadovalo nový typ dôstojníkov, aj poddôstojníkov. Práve poddôstojníci boli v „zdedených“ (pôvodných) štruktúrach väčšinou vojaci základnej služby. V ďalšom texte sa budem zameriavať na oblasť, ktorú som mal možnosť riadiť, teda reformu vzdelávania vojenských dôstojníkov, ale každému vnímavému čitateľovi bude jasná uplatniteľnosť vo vyššie spomenutých sférach.

Z hľadiska predmetu tohto článku je dôležité si uvedomiť, že systém prípravy vojenských dôstojníkov závisí v prvom rade od objednávky rozhodujúcich spotrebiteľov. Tými sú všetky zložky ozbrojených síl. Potreba zásadnej reformy systému vojenského vzdelávania a výcviku dôstojníkov vyplývala z úloh reformy ozbrojených síl ako celku, najmä s profesionalizáciou, s tou úzko súvisela. Treba povedať, že väčšina dôstojníkov ani netušila o čo ide, niektorí len tušili, ale nevedeli. Niektorí mohli vedieť, ale nechceli, alebo nechápali. Iba zopár chápalo a chcelo.

Mojim vzorom bol iný Slovák, rodák, ktorý vo svojom čase presadil radikálnu reformu rakúskych vojsk, a po ktorom sme nazvali Národnú akadémiu obrany: maršal Andrej Hadík. Je jedno, že mal „nacia hungarica“ v špičkovom preklade „uhorskú štátnu príslušnosť“ On bol absolútne nespochybniteľne pôvodom etnický Slovák.

Genéza vývoja reformy

Prvé pokusy o reformu ozbrojených síl vo všetkých post-socialistických štátoch možno badať veľmi skoro po páde „železnej opony“. V rámci Slovenska sme boli svedkami najmenej piatich pokusov o transformáciu ozbrojených síl. Tieto pokusy z rôznych subjektívnych aj objektívnych dôvodov nedosiahli svoj cieľ. Až koncom roka 2000 vláda SR, ako aj ministerstvo obrany, začali vyvíjať koordinované úsilie na reformu všetkých zložiek ozbrojených síl.

Prvotným zámerom bol ich prechod na západné štandardy s cieľom dosiahnuť interoperabilitu s členskými štátmi NATO. Na základe analýz aktuálneho stavu ozbrojených síl, vykonaných domácimi, ako aj zahraničnými expertmi, minister obrany nariadil vypracovať novú Vojenskú stratégiu (bol som jej hlavným spracovateľom), novú Koncepciu ozbrojených síl a komplexný Dlhodobý plán modernizácie ozbrojených síl.

Dlhodobý plán venoval celú jednu kapitolu rozvoju lídrov a vzdelávaniu príslušníkov ozbrojených síl. Nebol som spracovateľom tejto kapitoly, teda ani konceptu, dokonca osobne by som uprednostnil iný systém, oveľa vhodnejší pre malé štáty. Raz to bude treba urobiť. Ale stal som sa jej realizátorom. Účelom môjho článku nie je opisovanie celých pasáží schválených koncepčných dokumentov, ale oboznámenie čitateľov s podstatou realizačných opatrení v jednej z najdôležitejších oblastí: v oblasti formovania dôstojníkov.

Kto je dôstojník?

Východiskom každej „liečby“ je diagnóza stavu „pacienta“. V našom prípade boli „pacientom“ celé ozbrojené sily, v špecifickom prípade aj systém vojenského vzdelávania a prípravy. Vznikala tu základná otázka, či „pacient“ naozaj potreboval „liečbu“. Rozhodnutím o reforme ozbrojených síl bolo prijaté aj politické rozhodnutie o správnosti vykonaných analýz stavu ozbrojených síl. Medzi závermi malo rozhodujúci význam konštatovanie, že dôstojníci sa musia stať viac lídrami a menej technicky orientovanými špecialistami. Totiž centrom zmeny bola zásadná zmena v myslení. Otázkou zostávalo, ako vyplniť vzniknutý deficit.

Odpoveď znela: formovaním nového dôstojníckeho zboru ako manažérov a lídrov vojny, nového typu na vojenskú zručnosť orientovaného poddôstojníckeho zboru, ako realizátorov vojny a technickejšie orientovaného zboru dôstojníckych zástupcov. Koncepcie vychádzajú z filozofie budovania ozbrojených síl v moderných západných štátoch. V týchto štátoch sa všetky tri skupiny nazývajú „officers“, čiže dôstojníci. Vrátane tej skupiny, ktorú v starom chápaní nazývame práporčíkmi a v ktorej v skutočnosti ide o dôstojníckych zástupcov (warrant officers). Je to kategória dôstojníkov a špecifická vojenská kariéra.

Ešte pred pokračovaním ďalšej diskusie si musíme objasniť jeden dôležitý faktor. Dôstojnícki zástupcovia sa vyberajú z inej skupiny dôstojníkov: z poddôstojníkov, ktorí už preukázali líderské schopnosti v predchádzajúcej kariére. Inými slovami, nie je ich možné vytvárať náborom z civilných škôl, pretože formovanie požadovaných vojenských vlastností je po vstupe do tejto kariéry výrazne obmedzené. Dôstojnícki zástupcovia sú charakterom svojej roboty v ďalšej kariére orientovaní viac manažérsky.

V modernom chápaní teórie a praxe riadenia ľudí a organizácií je manažérstvo len súčasťou líderstva, nie naopak. Manažment sa považuje za vedu (v angl. „science“), líderstvo je umenie (v angl. „art“). Aj preto sa systém výberu a prípravy dôstojníkov podriaďoval novým požiadavkám, žiadal si zmenu. Na základe závalu západných spoločností pliagou liberálneho „progresivizmu“ rozhľadený čitateľ už vie, že zmena môže byť aj negatívna. Systém formovania dôstojníkov si žiadal radikálne kvalitatívne zlepšenie A kvantitatívne radikálne zefektívnenie, čiže radikálnu redukciu. Na to bolo potrebné odhodlanosť, výdrž, ale najmä odvaha a húževnatosť, do veľkej miery nekompromisnosť (držanie kurzu).

Pokračovanie v nasledujúcej časti.

Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR