petersvec

Suverenisti, ktorým nie je jedno, ako bude napredovať Slovensko a v akom stave ho zanecháme našim potomkom, sa 16. februára predpoludním zišli na mieste, kde sa v roku 1652 odohrala prvá víťazná bitka proti Turkom na území Slovenska – Bitka pri Vozokancoch. Nasledujúci text je výrazná časť príhovoru iniciátora podujatia, ktoré na prvý pokus prilákalo pár stoviek ľudí v očakávaní, že nasledujúce plánované stretnutia, ďalšie už 30. augusta 2020, potom každý rok,  si príde uctiť čoraz viac Slovákov, ktorí majú byť na čo hrdí.

Dovoľte mi, aby som všetkých prítomných zorientoval v strategickom kontexte. Budem osobný a uvidíte, že oprávnene. Všetci účastníci môžete byť po dnešku osobní, lebo to, čomu sme dnes prišli vzdať hold, sa týka nás všetkých, celého národa. Na význam toho, čo sa tu stalo ma upozornil práve otec, ktorý ovládal popri iných 5 cudzích jazykoch aj latinčinu a mal vysoko nadštandardné vedomosti o miestnej histórii. Keď ma po prvý raz priviedol k „Levovi“, povedal mi len veľmi jednoduché konštatovanie, že tu aj moji rodoví predkovia drvivo porazili obrovskú prevahu moslimských tureckých votrelcov. Ešte som sa dozvedel, že práve čiernokľačianski sedliaci sa im tak pomstili za vypálenie obce pred rokmi.

Vtedy som sa nedopátral veľa o historických podrobnostiach a naštudoval som si ich až postupne. Už pri nasledujúcich návštevách ma opantala túžba pochopiť, ako mohli moji predkovia spôsobiť porážku obrovskej prevahe špičkovo vycvičených bojovníkov dobovej hyperveľmoci lopatami, vidlami, sekerami, motykami tak, že slovensko-uhorských roľníkov padlo necelých 50 a tureckých votrelcov, rabovačov, výpalníkov, vnucovateľov cudzích hodnôt až 800. Už vtedy som vedel, že pamätník je postavený na pamiatku deň predtým porazených uhorských šľachticov. Zaujala ma oveľa dôležitejšia skutočnosť. Tou je fakt, že po porážke šľachty na druhý deň Osmanov drvivo porazili slovensko-uhorskí roľníci. Tých sem nikto nenavozil, tí tu žili a dreli po stáročia. Boli a zostali Slovákmi, zachovali si reč aj vieru predkov.

Faktom je, že tu bojovali nevycvičení dobrovoľníci. Išlo tak o prejav, ktorý dnes nazývame domobrana. Na to som prišiel až o desiatky rokov neskôr, po rozsiahlych debatách, na základe ktorých sme spolu s nebohým generálom Repaským prišli s myšlienkou vytvorenia domobrany. Túto myšlienku si osvojil a vyšiel s ňou na verejnosť dobový politik pán Klepáč. Ešte pred získaním samostatnosti, ku ktorej dosiahnutiu som spolu s priateľmi osobne prispel.

Ešte viac ma táto inšpirácia opantala pri hĺbkovom štúdiu operačného umenia a stratégie na vojenských akadémiách v zahraničí. Vtedy som sa zaoberal práve konceptom možnej úspešnej obrany malých štátov. Na strategickej akadémii v Londýne som si následne trúfol realizovať dlhoročný sen a napísal som diplomovku, unikátny koncept na tému pôsobenia proti prevahe. Inšpirovaný som bol asi 25 rokov predtým práve na tomto mieste.

Dovolím si len analyticky skonštatovať, prečo šľachtici prehrali a prečo naši slovenskí roľníci nasledujúci deň drvivo vyhrali. Šľachtici bojovali iba o svoju šľachtickú česť, o svoje stavovské privilégiá, bojovali naučenými zručnosťami proti rovnocennému, možno silnejšiemu nepriateľovi, bojovali za vzdialeného panovníka, bojovali o budúce výhody, bojovali ako typickí žoldnieri. Bojovali hlavou, nebojovali srdcom ani dušou. Bojovali symetrický súboj tak, ako ich nepriatelia Osmania. Vtedy je výsledok lotériou. V tejto lotérii zvíťazili vnucovatelia cudzích hodnôt.

Na druhej strane, naši slovensko-uhorskí roľnícki domobranci tu bojovali o výsledky svojej roboty, o svoje domovy, o svoju suverenitu rozhodnúť si o použití svojich produktov. Bojovali o svoje rodiny, ženy, dcéry, starcov. Bojovali HLAVOU, SRDCOM a DUŠOU, bojovali asymetricky a nelineárne. Bojovali s tým, čo mali, s čím vedeli narábať, čím nepriateľ pohŕdal, s čím nepočítal. Proti čomu sa nevedel brániť. Proti osmanským votrelcom a výpalníkom boli v početnej aj technologickej obrovskej nevýhode. Ale na rozdiel od nich poznali svoje prostredie a pod vedením vojaka použili vhodnú stratégiu, hlboko zakorenenú v duši nás, Slovákov, aj v širšej skupine tých zdravých vetiev Slovanov. Stratégiu kombinácie odhodlanosti, odvahy, statočnosti, húževnatosti, cieľavedomosti, spolupatričnosti, súdržnosti, vytrvalosti, prefíkanosti, rafinovanosti, disciplíny, sebadisciplíny. Obetavosti pre svoj rod, rodinu, spoločenstvo a svoje hodnoty. Preto vyhrali. V tom je poučenie pre našu generáciu. Ich čin iba okrajovo vyjadruje lev, ktorý labou pritláča zástavu protivníka, reprezentujúcu porážku nám cudzích nepriateľských hodnôt. Tento bol postavený na počesť porazeným. Čin našich víťazných slovensko-uhorských predkov popisuje len malá tabuľa.

Moji a naši predkovia na tomto mieste prejavili suverenitu a všetky vlastnosti, ktoré som vymenoval, ktoré nás podľa všetkého charakterizujú po tisícročia. Chránili si svoje rodiny, hodnoty, aj majetky. To nám zatiaľ nepovedal nikto a predsa je práve v tom skutočný odkaz, ktorý je znovu viac ako aktuálny dnes.

Nevidím žiadny problém v tom, aby sme ukázali veľkorysosť a boli zhovievaví k našim maďarským susedom, ktorí si sem chodia uctiť svojich porazených šľachticov. Buďme žoviálni aj k potomkom Osmanov, sám mám medzi nimi zopár, priateľov, toto nie je a nesmie byť o nenávisti. Vo svete je úplne normálne, že doboví protivníci a rôzne strany konfliktov môžu mať úplne rozdielnu interpretáciu rovnakej dejinnej udalosti. Tá, ktorú som predstavil za náš Slovenský národ, vychádza zo strategickej analýzy nevyvrátiteľných faktov. O to viac nás môže tešiť. To je tiež prejav suverenity, slobody, sebaúcty. Aj o tom je toto pietne miesto.

Symbolizuje tiež aktuálnosť myšlienky maximálnej miery suverenity ako základného predpokladu slobody, aj odmietaním riadiť sa podľa cudzích pravidiel a zákonov. Osmani si sem chodili vyberať výpalné v súlade s ich moslimskými pravidlami. Naši predkovia ich vypoklonkovali. Cudzie nechceli, svoje si nedali. To je aj naša povinnosť voči všetkým dobovým výpalníkom a ich agentom, kolaborantom a teda zradcom spomedzi nás. My si nemusíme od nikoho pýtať povolenie na vlastnú interpretáciu historických udalostí, na úctu k vlastným hrdinom, ktorí sa postavili dobovému gigazlu.

Bol som osobný, ale týka sa to nás všetkých, títo hrdinovia patria celému nášmu národu. Osmanské výpady zasahovali celú dobovú slovenskú komunitu. Tento pamätník je v Tekove, múzeum protitureckých bojov v Honte, v Banskej Štiavnici, básnik spomína vpád Turkov na Poniky. Naši tunajší hrdinovia prejavili pre nás typické vlastnosti, prejavili naše tisícky rokov staré hodnoty. Medzi ktoré patrí aj silná kmeňová, rodová a rodinná súdržnosť, usilovnosť, húževnatosť, odhodlanosť, odvaha, túžba po slobode, pokora pred niečím, čo je nad nami, známa aj ako bohabojnosť.

Potvrdili všetky aspekty strategického dlhodobého myslenia vyjadrené fenoménom pod názvom zdravý sedliacky rozum. Vzdajme týmto úctu a rešpekt tým našim predkom, ktorí pred stáročiami ukázali to najlepšie, čo doma máme. Vycerili zuby a zvíťazili, ochránili svoje domovy. Tak, ako o 287 rokov neskôr rovnakí roľníci na druhom konci Slovenska v Zemplíne v Malej vojne v druhej polovici marca 1939 odolali obrovskej presile maďarskej agresie a potvrdili naše právo na vlastný štát.

Preto navrhujem, aby sme sa tu, na tomto mieste my, uctievatelia našich tradičných hodnôt schádzali vždy poslednú nedeľu po dátume slávnej víťaznej bitky, tento rok znovu v nedeľu 30. augusta. Tiež vždy v nedeľu 2 týždne pred konaním parlamentných, aj prezidentských volieb. A pripomínali si naše tradičné hodnoty, na ktoré môžeme byť hrdí, a ktoré treba uchovávať, pripomínať a prenášať na nasledujúce generácie. Máme byť na čo hrdí, nie sme národ sluhov. Toto miesto dokazuje, že už vonkoncom nie sme národ zbabelcov. Práve naopak, sme národ a potomkovia odhodlaných skutočných hrdinov.

V prenesenom zmysle ide potom o dôstojný pamätník našim predkom, domobrancom, ktorí sa postavili na ochranu svojich hodnôt a zvíťazili nad dobovou výpalníckou tyraniou vnucovania cudzích hodnôt. Je to vysoko aktuálny a trvalý odkaz pre celý náš národ. Buďme žoviálni k tým, ktorí pod tlakom manipulácie ešte nechápu, dajme im šancu aj čas na to, aby sa spamätali a pochopili. A poľutujme tých, ktorí nechcú chápať. Ale nedajme im moc naďalej deformovať a bagatelizovať naše slovenské dejiny.

Z prejavu Ing. Petra Šveca, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v.