V predchádzajúcej časti sme si položili legitímnu otázku, či môže byť garant akademickej slobody – rektor, zároveň veliteľom? Z toho vyplýva aj odvodená logická otázka, či môže byť získané legitímne a kvalitné akademické vzdelanie bez akademickej slobody. Alebo v podmienkach vynucovanej názorovej a postojovej neslobody. V podmienkach zvieracej kazajky, čiže teroru politickej korektnosti je to úplne vylúčené.
Vieme, že poskytovanie vysokoškolského vzdelávania na pôde rezortu a vytváranie štátov v štáte nie je nevyhnutnosťou. Platí to aj pre ostatné ozbrojené zbory. Teraz vzniká ďalšia legitímna otázka. Ak teda poskytovanie vysokoškolského vzdelania na pôde rezortu nie je nevyhnutnosťou v mnohých štátoch, čo bolo príčinou, že sme ho chceli zachovať? Jednoduchá odpoveď by znela: nostalgia. Ale reformou sa presadila výrazná racionalizácia a optimalizácia v porovnaní so zdedeným systémom. Akademický program na AOS mal mať vyváženú ponuku humanitných a prírodovedných predmetov. Bakalársky stupeň mal zostať minimálnou požiadavkou pre všetky dôstojnícke hodnosti.
Z hľadiska možnosti zvýšenia stupňa vzdelania sa mal systém v porovnaní so zdedeným stavom zmeniť k lepšiemu. Predpokladalo sa, že veľká časť absolventov AOS si pravdepodobne doplní druhý stupeň vysokoškolského vzdelania na iných, predovšetkým slovenských, ale najmä verejných univerzitách. Lebo si vážime vzdelanie. Treba povedať, že budúce vojenské zameranie absolventa nemalo závisieť od absolvovaného študijného programu v rámci AOS, čo bol ďalší rozdiel oproti zdedenému systému. Napríklad budúci delostrelec mohol vyštudovať ktorýkoľvek z troch ponúkaných programov, nemusel študovať dovtedajší „manažment delostreleckých systémov“, pretože také niečo nový systém neponúkal.
Jeden z najviac diskutovaných problémov bol charakter AOS ako štátnej vysokej odbornej školy neuniverzitného typu, ktorá nemala byť členená na fakulty. Argumenty vojenskej akademickej obce sa týkali najmä potrebnosti univerzitného charakteru školy a zabezpečenia akreditácie študijných programov v druhom a treťom stupni vysokoškolského štúdia. V tomto kontexte treba spresniť niekoľko faktov. V prvom rade, podľa nového vysokoškolského zákona sa všetky vysoké školy mali podrobiť veľmi prísnym podmienkam akreditácie tak, aby zodpovedali presne určeným požiadavkám. Vyhovenie prísnym svetovým civilným akreditačným kritériám akreditácie pri malej veľkosti inštitúcie, obmedzených zdrojoch a pri nevýskumnom charaktere školy by bolo už strednodobo pre všetky tri stupne nemožné. Kvalita by sa len kamuflovala a predstierala. Ibaže, frekventanti pôvodných študijných programov, vrátane doktorandských, mali dokončiť svoje štúdiá podľa dovtedy platných noriem. Čiže prechodne sa umožňovala kontinuita.
Napriek uvedenému, súčasťou koncepčných zámerov bola aj požiadavka na prípravu nových študijných programov inžinierskeho, magisterského a doktorandského štúdia v troch programoch. Na rozdiel od zdedeného systému malo ísť aj v tom prípade o rýdzo civilné študijné programy a predpokladalo sa, že napriek lobingu vojenských akademikov väčšiu časť vyšších akademických titulov budú absolventi AOS chcieť získať v civilných univerzitách. Tento trend vyplýval z prirodzených potrieb dôstojníckeho zboru, ktorého väčšia časť nebude službu v ozbrojených silách považovať za celoživotné povolanie a využije možnosti zmeny systému vysokoškolského vzdelávania tak, aby si v druhom stupni vybrali vhodnú špecializáciu z hľadiska zvýšenia svojich šancí na získanie zamestnania po odchode do civilu.
Kvalita samotného štúdia na AOS vždy závisí od kvality pedagogického zboru a významný faktor mala predstavovať mobilita akademického zboru medzi univerzitami na domácej aj medzinárodnej úrovni. Bolo veľmi pravdepodobné, že časť prednášok a predmetov v rámci AOS bude prebiehať v anglickom jazyku. Predpokladalo sa, že na výučbu niektorých predmetov bude potrebné prijať nových vysokoškolských učiteľov. Malo ísť najmä o predmety v študijnom programe manažmentu organizácií, pokiaľ sa mala zabezpečiť kvalita na dobrej svetovej úrovni. Tento predpoklad sa potvrdil a neskôr spôsoboval problémy pri spustení programu.
Zámerom tejto série blogov je prispieť do eliminácie nepodloženého a nemúdreho sebapodceňovania malých národov. So záujemcami rád rozviniem diskusiu pri pamätníku porážky nafúkanej presily dobových výpalníkov, vnucovateľov cudzích pravidiel a hodnôt, nahnevanými slovensko-uhorskými roľníkmi vo Veľ. Vozokanoch každoročne vždy poslednú augustovú nedeľu. Najbližšie 30. augusta 2020.
Pokračovanie v nasledujúcej časti.
Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR
Celá debata | RSS tejto debaty