petersvec

Pokračujem v sérii blogov, ktorá tým osvietenejším z nás má dodať sebadôveru a odhodlanie. Aj v tomto čase krízy, v skutočnosti vojny so zákerným a nevyspytateľným vírusom. Na konci tejto teoretickej úvahy poskytnem zopár praktických aplikácií.

Technologickú prevahu môžeme považovať za druhú najnižšiu v poradí a vo svojej podstate je buď lineárna alebo len mierne nelineárna. Iba dve fázy OODA cyklu sú založené na technológii, fáza pozorovania (zhromažďovanie a prenos informácií) a fáza konania. Tým nie je povedané, žeby technológia nebola dôležitá pre vedenie vojny. Ibaže, ako dokázala história, preceňovanie vplyvu technológie na vojnu by mohlo byť tiež nebezpečné. ”Vojenská história za posledných osemdesiat rokov ponúka mnoho prípadov, v ktorých konflikt vyhrali vojská so slabšou technológiou.” Profesor Murray sa dotkol historického obdobia s predtým nevídanou rýchlosťou technologického vývoja. Jeho závery sa podobajú Van Creveldovým záverom. Dnes je to už 100 rokov, pričom aj posledných 20 rokov potvrdzuje ich zistenia. Iba jeden citát z mnohých:

”Aj keď technológia hrá veľmi dôležitú úlohu vo vojne, to samo osebe neznamená, že ona samotná môže diktovať spôsob vedenia vojny, alebo viesť k víťazstvu.” (Van Creveld „Techology and War)

Rozdiely v bojových možnostiach leteckých prostriedkov (ide o technologicky najviac závislú zložku ozbrojených síl) nadobúdajú väčšie rozmery ako v akejkoľvek inej oblasti. Podľa „The Military Balance“ na konci tisícročia celosvetovo 170 krajín prevádzkuje takmer 60 základných typov bojových lietadiel a viac ako 40 základných typov bojových vrtuľníkov, z ktorých jednu štvrtinu tvoria útočné vrtuľníky. Počet základných typov bojových lietadiel sa v dohľadnej budúcnosti zníži možno na nie viac ako 15 a v prípade útočných vrtuľníkov na šesť.

Náklady na jeden kus dosiahnu astronomické výšky. Len na porovnanie, v roku 1997 v rámci celého sveta existovalo približne 34 tisíc bojovo použiteľných lietadiel, z ktorých 55% prevádzkovali v USA, Rusku, v krajinách NATO a ostatnej Európy. Podľa Edwarda Lutwaka ”Kráľovské vzdušné sily mali vo svojom inventári na konci 1. svetovej vojny 22 tisíc lietadiel” čo bola jediná krajina. Ako poznamenal Van Creveld v roku 1991 v diele „On Future War“: ”Počas 2. svetovej vojny USA vyrobili za jediný rok 100 tisíc lietadiel.” 

Podľa akýchkoľvek kritérií obrovské zníženie počtov odráža disproporčný rast ceny a bojových možností. V priebehu veľmi krátkeho času sa cena špičkových bojových lietadiel výrazne zvýšila. Napríklad stíhací bombardér P-51 Mustang stál v roku 1945 podľa Lutwaka (prevzaté z „Command in War“) 50 tisíc USD, F-4 Phantom stál v roku 1965 okolo 1 milión USD. V polovici osemdesiatych rokov priemerné bojové lietadlo stálo okolo 25 miliónov amerických dolárov. Moderný neviditeľný ”Stealth” bombardér stál na konci tisícročia až do 500 miliónov amerických dolárov za kus. Problém dostatku financií sa stáva najdôležitejším činiteľom pre všetky štáty. Konkrétne menším krajinám hrozí osud, že sa stanú smetiskom pre starnúce západné parky techniky. Alebo aeroklubmi s hlboko podkritickým množstvom lietajúcich zbraňových nosičov, lebo práve to je podstata bojových lietadiel.

Potom vzniká otázka, či spotrebovať obrovské zdroje do jednoúčelových zbraňových systémov na riešenie málo pravdepodobných ohrození. Alebo investovať zdroje do viacúčelových lietajúcich prostriedkov, ktoré pomáhajú pri riešení oveľa pravdepodobnejších nevojenských ohrození, aj nedostatku životných potrieb alebo hladomoru.

Problém filozofie financovania technologicky a finančne náročných vzdušných zbraní je spracovaný v štúdii: J. Pivarči (bývalý veliteľ 3. zboru LaPVO a ŠT MO SR), P. Švec, “Malé národy a bojové lietadlá budúcnosti,” Apológia 7 a 8, Trenčín, 1997. Okrem toho sa autori vyjadrili k možnostiam malých vzdušných síl. Na záver uviedli myšlienku, že nákupom predraženého ”hardwaru” (lietadiel a motorov) sa neujdú peniaze na ”software” (vyspelé zbrane, systémy riadenia paľby, prístrojové vybavenie) a na výcvik, čo nie je optimálnym riešením. Bola to iba taká malá strategická múdrosť, lebo ak nemáme celkové spôsobilosti, samotné nosiče (hardware) sú nám na dve veci, tá druhá je nanič. Aj posledný vývoj zbraní Ruskom, ktoré tým šokuje západ, má význam len v prepojení technológie s vhodnou stratégiou. Rusi to svetu ukazujú.

Napriek tomu niet dôvodu na pesimizmus. Víťazné vojny, v ktorých nezasiahla pechota alebo ručné zbrane, sa vyskytli veľmi zriedkavo, ak sa vôbec vyskytli. Naproti tomu, v histórii poznáme niekoľko prípadov, kedy aj technologicky vyspelejšia mocnosť vyhrala vojnu použitím menej vyspelých zbraní. Ako uvádza Van Creveld v „Technology and War“: ”Len s ťažkosťami možno poukázať na akúkoľvek významnú bitku v ktorej bolo víťazstvo dosiahnuté výlučne alebo hoci prevažne z dôvodu jasného účinku výnimočnej zbrane.”

Vojny posledného obdobia, vrátane Kosova, Bosny, Čečenska, Afganistanu alebo Vietnamu, Iraku, Líbye, aj Sýrie dokázali, že technologická prevaha prináša tendenciu smerom k centralizácii, symetrii a nátlaku. Naproti tomu sa technologický slabší protivník musí utiekať k decentralizácii, asymetrii nelineárnosti a k manévru.

Technológia vo vykonávacej fáze OODA cyklu odľudšťuje vojnu tým, že podporuje oddelenie oproti stojacich síl. Napriek tomu kľúčom k úspechu je naďalej ľudská schopnosť výberu a prioritizácie informácií. Platí to aj pre dnešnú biologickú vojnu s COVIDom. Táto nie je biologickou vojnou preto, že to niekto deklaroval, ale podľa toho, čo spôsobuje a ako sa agresor (vírus) aj obrancovia (postihnuté ľudstvo) správajú.

Výberový technologický pokrok bude lacnejší a často účinnejší ako investície do najnovších zbraňových systémov, ktoré rýchlo zastarávajú. Nemodernosť sa ukazuje ako relatívna záležitosť. Sloboda výberu je záležitosťou vyváženosti medzi finančnými zdrojmi a dosiahnuteľnými bojovými možnosťami. Navyše, lepšie je vyhnúť sa porážke v nátlakovej vojne, pretože oveľa ťažšie sa operuje proti komusi, kto sa riadi úplne rozdielnymi zásadami, čiže bojuje asymetrickým spôsobom. Toto je aj prípad vírusu, ktorý infikuje nevyspytateľne a zaútočí na slabiny spoločnosti nepredvídateľne po dlhom čase prípravy bez viditeľných indícií.

Aspektom výberového technologického pokroku sa podrobne zaoberal Lawrence Freedman v „The Revolution in Strategic Affairs“ z roku 1998 (IISS, Oxford). Jedným riešením môže byť oželenie relatívnej technologickej kvality v záujme zachovania efektívnosti ozbrojených síl ako uceleného bloku.

V prípade súčasnej vojny s COVIDom bude dôležité zachovanie efektívnosti celej spoločnosti. Technologickým aspektom prvej etapy pozorovania sú detekčné prostriedky vo forme testov. Organizačným aspektom, v ktorom nie sme veľmi úspešní, je identifikácia mapovanie pohybu vstupných bodov a potenciálnych nosičov. Technologickým aspektom poslednej fázy, konania, je protizbraň, čiže liečba vhodným liekom, ktorý ešte nemáme, alebo nejakými lacnými a účinnými detekčnými prostriedkami, ktoré ešte ani nepoznáme.

Keďže na každej vojne chce niekto profitovať, môže sa ľahko stať, že nemúdri alibistickí politici nás vnútia na okraj útesu, kde padneme do pasce povinných očkovaní (očkovacia látka je technologický prvok) pažravých farmaceutických monopolov a unikne nám fakt, že oveľa účinnejšia bude koncepčná zložka vo forme demonopolizácie všetkých základných životných potrieb (aj výroby liekov) a zastavenia všetkých negatívnych aspektov globalizácie. Medzi iným aj rýchle vytvorenie potravinovej sebestačnosti každým národom a posilnenie suverenity národných štátov, ochrany národných hraníc, popri zachovaní rozumnej miery spolupráce. A nezabúdajme na jednu strategickú zásadu: kto útočí všade, ten neútočí nikde, kto sa bráni všade, ten sa nebráni nikde. Teda tak útok, ako aj obrana musia byť cielené, nie celoplošné.

Spracované podľa diplomovky autora, Kráľovská akadémia obranných štúdií (RCDS), Londýn 1999, uverejnená v „Seaford House Papers“ 2000.

Pokračovanie v nasledujúcej časti