petersvec

Už v predchádzajúcej časti som argumentoval o totálnej zvrátenosti stratégie, ktorá pri akejkoľvek vojne vedie k sebazničeniu obrancu. Vychádzam zo známeho postulátu, ktorý ovláda každý stratég aj špičkový politický vodca, že neexistuje vojna bez obetí, ako to chcú politické bábovky. Vyjadril som obavu, že ak túto vojnu nemúdri a zbabelí politici prehrajú z dôvodu neschopnosti myslieť strategicky a správať sa odvážne štátnicky, potom bude mať mohutné sekundárne obete.

Rozhodujúcou príčinou je absolútne choré rozhodnutie odovzdať moc úradníkom a vedcom zabudnúc, že títo môžu byť len poradcovia, pričom politické rozhodnutie s dôsledkami na celý národ môžu robiť výlučne a len politickí vodcovia. A tí majú ovládať stratégiu vodcu húževnatej vlčej svorky, ktorej ide o prežitie a nie marketingovú stratégiu supov, vyhľadávajúcich nespokojných a vrhajúcich sa na bezbranných.

Pokračujem ďalším dielom seriálu o pôsobení proti prevahe tvorivým využitím teórie komplexnosti z teórie chaosu. V tejto časti Pripomeniem model, o ktorom som už písal: Boydov obrazec konfliktu. Ale aplikujem ho na súčasnú situáciu. Len na pripomenutie ide o to, že konflikt môžeme vidieť ako boj o čas v cykle pozorovania, orientácie, rozhodnutia a konania. Všetky konflikty sa začínajú pozorovaním. Na základe pozorovania sa každá strana konfliktu orientuje, čiže si vytvára predstavu o situácii. Na základe orientácie sa formuje rozhodnutie. Aplikáciou rozhodnutie je konanie. Tento proces je nepretržitý.

Každá strana sa usiluje prechádzať cez uvedený cyklus rýchlejšie v záujme získania výhody. Dovtedy, kým pomalšia strana koná, rýchlejšia strana robí čosi iné, ako pomalšia strana pozorovala a konanie je neprimerané situácii. S každým ďalším cyklom je konanie pomalšej strany neprimeranejšie o zväčšujúci sa časový posun. Úradník sa vždy správa obranársky, úradnícky. On chráni seba, svoje privilégiá, on nechráni národ. On robí opatrnícke opatrenia, to je jeho geneticky zdedený „modus operandi“. Nepremyslené opatrnícke úradnícke opatrenia môžu mať možnosť sa prejaviť len vtedy, ak im to umožní politická zbabelosť. Tento mix, toto spojenectvo, je cestou do pekla.

V konečnom dôsledku pomalšia strana stráca súdržnosť a napokon nedokáže bojovať ako účinná a organizovaná sila. Jednoducho vyjadrené, vymanévrovaná strana stráca prispôsobivosť. Ideálny prípad nastáva vtedy, ak nepriateľ výrazne podcení silné stránky spriatelenej strany. Strana, ktorej vládnu úradníci je vždy pomalšia, už svojou podstatou. Úradnícky typ rozhodovania je alibistický. William Lind v „Manoeuvre Warfare Handbook“ uzatvára poznámkou, že manévrová vojna si v záujme urýchlenia rozhodovacieho OODA cyklu vyžaduje čo najjednoduchší reťazec velenia. ”Iba decentralizované vojenstvo môže dosiahnuť rýchly OODA cyklus.” Stephen M. Rinaldi zistil, že ”Samotný OODA cyklus je komplexne prispôsobivým procesom, pôsobiacim v konflikte tým, že súperí s komplexne prispôsobivými systémami.”

Samotný koncept „Komplexne prispôsobivých systémov“ (CAS) by si vyžadoval vedeckú kapitolu na popis a vysvetlenie, ktorá by už išla nad rámec zámerov týchto článkov. Pre záujemcov s dobrou úrovňou angličtiny sú materiály pomerne dostupné na webstránkach, aj cez vedecké knižnice. Ale presne takto sa správa vírus a môže byť porazený len takými, ktorí sa správajú primerane, vyvážene. Ktorí v zápale opatrnosti namiesto boja, nespôsobia paralyzáciu seba. Tak, ako svojho času severokórejskí piloti, ktorých po analýze slabých stránok v druhej časti vojny o vzdušnú nadvládu začali porážať spojenci južných Kórejcov.

Slabšia strana získava výhodu vtedy, ak vopred vytvorila decentralizovanú pracovnú atmosféru a tímovú atmosféru pre lepšiu rozhodnosť pri reagovaní na problémy. Existuje nemálo ozbrojených síl, ktoré uvedený obrazec úspešne použili na taktickej, operačnej a miestami na vojensko-strategickej úrovni. Považujem za dôležité poznamenať, že existuje len veľmi málo moderných štátov, ktoré tento prístup úspešne použili na politicko-strategickej úrovni.

Jedným z najlepšie známych negatívnych príkladov je Nemecko v 2. svetovej vojne, ktoré prehralo (našťastie) vojnu na politicko-strategickej, teda geopolitickej úrovni práve tým, že jeho najvyšší predstaviteľ bol nedovzdelaný amatér a šarlatán. Tak, ako napokon drvivá väčšina politikov moderných štátov. Jedným z najznámejších pozitívnych príkladov optimalizácie prístupu na všetkých úrovniach je Izrael.

Do tohto modelu môže zapadať niekoľko historických príkladov z nedávneho obdobia za predpokladu, že moja teória sa použije ako analytická metodika. Napríklad model sa potvrdil v agresii proti Juhoslávii. Gigantická presila celého vojenského bloku nedosiahla ani zďaleka svoje zámery. Výsledkom bol síce výrazné oklieštenie územia Srbska, ale určite ním dodnes nie je stabilizácia regiónu a amatérski nekvalifikovaní idealistickí politici dosiahli len stav latentného napätia.

Fínsko sa úspešne ubránilo agresii ZSSR v už spomínanej dobre známej ”Zimnej vojne 1939” a je úplne irelevantné, čo o tomto víťazstve tvrdia ideologickí manipulátori. Úspešná obrana Slovenska po napadnutí oveľa silnejším Maďarskom v marci rovnakého roka (tzv. Malá vojna) je pre náš vlastný národ takmer neznáma. Podobne je zabudnutý úspešný odboj Slovinska proti Srbom v roku 1991.

Na analýzu Kosova bolo v čase písania diplomovky príliš zavčasu (pozn. autora: štúdia bola spracovaná v období medzi januárom a júnom 1999). Napriek tomu táto udalosť potvrdila platnosť môjho konceptu. Podrobné analýzy odhaľujú veľmi zaujímavé vzťahy prevahy a slabosti medzi tromi hlavnými aktérmi v tejto konkrétnej vojne počas jej rozdielnych fáz, v rôznych oblastiach záujmu tak ako som to navrhoval v štúdii (početná, technologická, situačná a koncepčná) a na rozdielnych úrovniach vojny. Samotná analýza presahuje rozsah tejto vysoko teoretickej štúdie, ale napriek tomu sú v nej mnohé poučenia.

Čečenský prípad si tiež zasluhuje pozornosť. Po víťazstve vo vojne na všetkých vojenských úrovniach Čečenci ako národnostná menšina nedokázali zabezpečiť vnútorný poriadok v rámci spoločnosti, čím prehrali vojnu na politicko-strategickej úrovni. Jeden z dôvodov je fakt, že nedozreli na štátotvorný národ. Tragédiou národa je, ak jeho vládcovia nedozreli na vládnutie a nedokážu rozpoznať podstatné od javového.

Výsledok vojny sa rozhoduje na politicko-strategickej úrovni, čiže podmienky pre prehru alebo víťazstvo môžu byť vytvárané dlho v predstihu. Mali by sme brať do úvahy rozdiely v trvaní jednotlivých fáz rozhodovacieho cyklu na rôznych úrovniach vojny. Na rozdiel od technologicky zameraných fáz pozorovania a orientácie na taktickej a operačnej úrovni, rovnaké fázy na strategických úrovniach sú viac závislé od ľudských kvalít. Navyše, orientačná fáza na strategických úrovniach má trvalý, priebežný a vedomostne zameraný charakter. Výsledkom toho je, že táto fáza sa ukazuje rozhodujúcou pre riešenie prevahy prostredníctvom manévrového prístupu.

Niektoré štátne entity dosahujú použitím primeraného prístupu disproporcionálne výsledky tým, že buď zámerne alebo podvedome dodržiavajú určujúce zásady. Toto je dôvodom, prečo manévrový prístup použitý v izolácii nepostačuje na zabezpečenie víťazstva a prečo je kľúčom k úspechu to, čo si neskôr nazveme ”koncepciou komplexného manévru”.

Spracované podľa diplomovky autora, Kráľovská akadémia obranných štúdií (RCDS), Londýn 1999, uverejnená v „Seaford House Papers“ 2000.