petersvec

V rámci troch uznávaných spôsobov velenia (velenie usmernením, velenie plánom a velenie vplyvom/zámerom) sa iba posledný uplatňuje v manévrovom prístupe. Použitím ”velenia zámerom” sa táto metóda usiluje ”rozložiť” neistotu namiesto jej ”prioritizácie” prípadne ”centralizácie”. Zatiaľ čo prvé dve metódy velenia sú náročné na technológie, posledná je závislá od ľudských kvalít. O dôvod viac na docenenie ľudského faktora, namiesto preceňovania technológie. Viac podrobností o probléme poskytuje Czerwinski v článku ”Command and Control at the Crossroads”. Najúčinnejšia metóda priamo závisí od kvality vedenia. Pokračujem v ďalšej časti seriálu o pôsobení proti prevahe tvorivým využitím teórie komplexnosti. Má to veľmi praktické aplikácie na náš boj s COVIDom.

Nevyhnem sa teórii. Jednou z metód sú „Perrowove kvadranty. Sociológ Charles Perrow vypracoval prístup analýzy možných zlyhávok systému za použitia koncepcie interakcií (vzájomného pôsobenia) a typu spojenia, pričom sa pokúšal ”zistiť, ktoré systémy sú náchylnejšie na poruchy.”(pozri v: Coping with the Bounds). Lineárne interakcie umožňujú zistenie problému prostredníctvom použitia logiky, zatiaľ čo pri komplexných interakciách môžeme mať ťažkosti s identifikáciou problému.

Práve to je rozhodujúca tragédia súčasného prístupu. Naši vodcovia považujú za problém samotnú nákazu a usilujú sa o čo najnižší počet úmrtí na dôsledky choroby. Unikajú im potom oveľa vážnejšie dôsledky. Tie, ktoré som už v blogu 25. februára označil za sekundárne, teda ekonomické. Tiež oveľa vážnejšie terciálne dôsledky, spojené s hroziacim hladomorom z dôvodu odignorovania okamžitých opatrení na zabezpečenie potravinovej sebestačnosti. Ako „Damoklov meč“ nad nami visí radikálne zníženie sociálnej bezpečnosti. Všetko so státisícmi ľudských tragédií len u nás. Ich ignorácia nie je znakom kvality vedenia.

Teraz si dáme ďalšiu teóriu. Môžeme považovať za samozrejmosť, že pri akejkoľvek bezpečnostnej činnosti bez ohľadu na jej úroveň alebo veľkosť, ide o komplexné interakcie. Zároveň môžu byť všetky bezpečnostné systémy spojené buď voľne alebo pevne. ”Voľne spojené systémy sa vyznačujú decentralizovanými operáciami, nariadeniami formou zámerov a flexibilnými riadiacimi mechanizmami. Dôsledky zmeny na voľne spojené organizácie sú nepatrné.” (Coping with the Bounds). Pevne spojené systémy sú presným opakom, čiže sú centralizované a rigidné. Perrow došiel k záverom, že komplexné a voľne spojené systémy sú najlepšie decentralizované, ale komplexné a pevne spojené systémy nemôžu byť ani centralizované ani decentralizované.

Prekrytím Perrowových kvadrantov a tzv. periodicky zdvojovanej kaskády Czerwinski došiel k záveru, že komplexné a pevne spojené systémy ležia za hranou chaosu a iba komplexné a voľne spojené systémy ležia v pásme komplexnosti. Z toho potom vyplýva, že všetky štyri úrovne vojny by mali zostať v oblasti komplexnosti. Zvedavý čitateľ si to nájde a pochopí.

Nasleduje praktický príklad. Predpokladajme existenciu dvoch protivníkov. Jeden z nich má technologicky vyspelé medzinárodné vojenské sily. Druhý z nich má technologicky a početne slabšie národné vojsko. Z dôvodu mnohonárodnosti a technologickej komplexnosti, prvý protivník je nútený do centralizácie, čiže operuje v komplexne/pevnom kvadrante, čím je nútený do pôsobenia za hranou chaosu, teda v tme. Niektoré technologické prostriedky mu môžu napomáhať pri orientácii v temnej oblasti chaosu, ale na riešenie neplánovaných udalostí sa vyžaduje decentralizácia a rýchly OODA cyklus. Za takýchto okolností ho nepriaznivé prostredie pre uplatnenie manévrového prístupu núti do uplatnenia nátlakovej vojny, ktorá si vyžaduje ešte pevnejšie riadenie. Druhý protivník má v podstate dve možnosti:

1.  Ak slabšia mocnosť nie je pripravená, alebo podceňuje komplexnosť situácie, musí sa uchýliť k nátlakovému prístupu (naháňačka za nízkym počtom infikovaných a obetí do posledného voliča). V prípade, že obidvaja protivníci bojujú v oblasti temnoty, technológia a počty jednoducho zvíťazia. Stalo sa to neraz. Prečo? Vždy pre nekvalitné vedenie.
2. Ak bol vopred pripravený na decentralizáciu a flexibilnosť a zároveň používa primeranú manévrovo-orientovanú koncepciu na všetkých úrovniach vojny, tak vyhliadky na to, aby vojnu neprehral sú výrazne zvýšené. Aj takých prípadov je nemálo. Podmienka? Múdre vedenie.

Nátlakovým spôsobom vedenia vojnovej činnosti môže menšia strana pri troche šťastia vojnu neprehrať, ale historicky iba manévrovým spôsobom môže v akejkoľvek vojne vyhrať. To som si dovolil uviesť v roku 1998 v časopise Vojenské obzory 4/98 v článku ”Manévrové vojny”.

Teraz sa pozrieme na mechanizmus s názvom „rozpoznanie vzorca“. Ako už bolo uvedené, tak orientačná, ako aj rozhodovacia fáza OODA cyklu sú závislé od ľudských kvalít. Rozpoznanie vzoru (modelu) môžeme považovať za najvyššiu formu ”učebných pomôcok” týkajúcu sa týchto dvoch fáz. Ako zistil psychológ Gary Klein v diele „Strategies of Decision Making”, existujú dva rozdielne spôsoby rozhodovania:

1. Analytické rozhodovanie sa sústreďuje na optimalizáciu Táto metóda nám umožňuje použitie technologicky založených podporných systémov rozhodovania. Súčasní vládcovia sú ním posadnutí.
2. Rozpoznávacie rozhodovanie (intuitívne) sa sústreďuje na ”uspokojivé” rozhodnutia a je založené na skúsenosti, agilnosti a schopnosti rozpoznania vzorcov. Podmienkou je pochopenie, čo je skutočný problém, ten neviditeľný. Prehrou bude sociálna katastrofa.

Rozdielne podmienky si vyžadujú rozdielne prístupy, pričom obidva spôsoby majú svoje silné stránky a slabiny. Relatívny čas je rozhodujúcim prvkom pre manéver, čím je uprednostnený druhý spôsob. Ťažkosti sa prejavujú v tom, že intuícia nie je založená len na skúsenosti, vzdelaní a výcviku, ale v rovnakej miere aj na osobnostných kvalitách. V súlade s teóriou manévru si to vyžaduje nezávislosť myslenia a existenciu prostredia, ktoré akceptuje pochybenia na nižších stupňoch velenia v záujme toho, aby sa im vyhla na vyšších úrovniach všetkých bezpečnostných zložiek. Väčšina ozbrojených síl a spoločenstiev nie je pripravená vytvoriť takéto podmienky. Navyše, post-industriálne spoločnosti bojujú na trhu práce prehratú bitku vo veci prilákania personálu najvyššej kvality pre nižšie hodnostné úrovne, ktoré závisia viac od rýchleho a intuitívneho rozhodovania, ako vyššie hodnostné úrovne. Osud kapitána Titaniku Edwarda J. Smitha by sa mohol stať výstrahou pre posudzovanie rozhodovacích kvalít po dlhej a bezproblémovej kariére (Daniel Allen Butler v knihe ”Unsinkable: The Full Story of RMS Titanic”). Riešením je rotácia v kariére budúcich rozhodovacích kádrov medzi štábnymi a veliteľskými funkciami. Nemáme takých priveľa?

Tento prípad naznačuje potrebnosť vyváženého posudzovania v rámci každého rozhodovacieho orgánu. V ideálnom prípade umožňuje flexibilnosť práve široké spektrum skúseností v tíme. ”Pre dosiahnutie zámerov musí do seba zapadať rozdielne správanie členov tímu. Niektorí ľudia sa majú sústrediť na vykonávanie úlohy (vykonávatelia). Niektorých ľudí treba na poskytovanie špecializovaných vedomostí (znalci), a niektorých treba na riešenie narastajúcich problémov (riešitelia). Niektorí ľudia sú potrební na zabezpečenie hladkého chodu vecí a tiež toho, že celý tím sa plne podieľa (kontrolóri). A niektorí ľudia sú potrební na zabezpečenie toho, že tím funguje ako súdržná jednotka (zabezpečovatelia).” Inými slovami, vždy je potrebný komplexný tím, šitý na konkrétnu situáciu. Citát z výskumu v EDA (Economy Development Administration).

Spracované podľa diplomovky autora, Kráľovská akadémia obranných štúdií (RCDS), Londýn 1999, uverejnená v „Seaford House Papers“ 2000.

Pokračovanie v nasledujúcej časti