petersvec

To, čo je lákavé, je vždy podozrivé. Pre normálnych a slušných a neraz aj obyčajných ľudí. Nie pre podvodníkov, ani pre tých menej osvietených, ktorí pri rozdávaní rozumu čakali na produkty v akcii. Týmto blogom čitateľom predkladám dokončenie seriálu, týkajúceho sa pôsobenia proti prevahe tvorivým využitím teórie komplexnosti z teórie chaosu. V poslednej časti seriálu čitateľom predkladám publikované postrehy jedného plukovníka, ktoré sú nesporne videním protivníka očami stratéga hyperveľmoci, ale majú užitočné aplikácie pre malé štáty, pre tých, ktorí nemajú nádej na získanie prevahy počtami, ani technológiami. Ale ak sa čitateľom niektoré prvky vidia náramne podozrivé, nebuďme prekvapení. Nezabúdajme, v pozadí šašov a nevinne sa tváriacich progresívno-liberálnych oviec je salašnícky tím nadnárodných oligarchov.

Čitateľovi sa po prečítaní citátov z článku, ktorý pred rokmi napísal plukovník ozbrojených síl vtedy jedinej hyperveľmoci nevdojak ponúka zdôvodnenie, prečo kolaboranti a agenti cudzích služieb zlikvidovali sebestačnosť, potravinový priemysel, baníctvo. Prečo telekomunikačné firmy v cudzom vlastníctve dostali v rámci privatizácie citlivé účelové zodolnené objekty. A prečo ich dodnes nikto neobvinil z vlastizrady a keby aj, prečo si medzitým podriaďujú a podriadili celú justíciu.

Menej bystrým čitateľom možno ani po prečítaní blogu nesvitne, že potenciálny nepriateľ malých národov je ako chameleón a často si nasadzuje masku priateľa. Že nesmieme nikdy a za žiadnych okolností dovoliť cudziu okupáciu a cudzie základne na našom území či z východu, z juhu, zo západu, alebo zo severu, ba ani zo severozápadu od toho, kto sa tvári ako „brat“. A že ten, kto tieto veci presadzuje, je absolútne jednoznačne protištátny kolaborant, zradca národno-štátnych záujmov a agent cudzích záujmov. A je jedno, akú funkciu za cudzie korupčné zdroje taký človek zastáva. Ak to nechápeme, tak nám niet pomoci. Tieto blogy sú pre tých, ktorí chcú vidieť a chápať, že národné štáty nemajú priateľov, majú len záujmy. Nič sa v tom nezmenilo a nikdy sa nezmení. To je o STRATÉGII. Ďalšie riadky, okrem úplne posledného odseku, sú pre náročnejších, ktorí si radi doplnia argumenty.

Plukovník Szafranski v článku navrhuje možné cesty, akými môže slabší protivník napadnúť ”stratégiu” asymetrickým a nelineárnym spôsobom. Plukovník Richard Szafranski (USAF) ”Parallel War and Hyperwar: Is Every Want a Weakness?” Air University Maxwell, On-Line vydanie Spring 1999 v cykle ”Battlefield of the Future: 21^st Century Warfare Issues”. Tiež námorný kapitán James Stavridis (USN) ”The Second Revolution” JFQ Spring 1997 a Lawrence Freedman ”The Revolution in Strategic Affairs”.

Porážka paralelnej vojny

(úryvky z článku ”Parallel War and Hyperwar: Is Every Want a Weakness?”), plukovník Richard Szafranski (USAF).

„Azda najhodnotnejším príspevkom päťprstencového modelu (pozn.: Wardenovho) pre štúdium vojny je ten, že objasňuje, ako niekto môže prekrúcať, prípadne poraziť teóriu. Sun Tzu nám hovorí, že prvoradou prioritou a najlepšou cestou na porazenie nepriateľa je porazenie jeho stratégie. Plánovači vzdušných ťažení nevyzerajú na stratégov. Bez ohľadu na ich protesty o opaku, oni sú pravdepodobnejšie leteckými taktikmi. Ak päťprstencový model podporuje celkovú stratégiu, alebo predstavuje stratégiu vzdušného ťaženia, ako možno poraziť takúto stratégiu? Existuje najmenej päť spôsobov, ktoré si možno hneď prehodnotiť.“

Päťprstencový model plukovníka USAF Wardena bol použitý vo veľkom množstve operácií ozbrojených síl USA a je jednoznačne nátlakovým systémom, ktorý si môže dovoliť len strana s extrémne silnou početnou, teda zdrojovou, aj technologickou prevahou. Treba si ju predstaviť ako koncentrické kruhy, smerujúce od stredu von v poradí: vedenie, organické nevyhnutnosti, infraštruktúra, obyvateľstvo, vojská v poli.

Szafranski ďalej uvádza: „Zamaskuj, diverzifikuj a zmenši početnosť systému. Núť plánovača leteckých operácií do útokov na ciele, ktoré sa ukazujú všeobecne rozšírené a majú v prvom rade civilný charakter. Ťažiskovým, bodom ozbrojených síl USA môže byť verejná mienka. Ak je táto tým, čo Clausewitz nazýva ”uzlom”, od ktorého závisí všetok pohyb vo väčšine demokratických štátov, tak útok na tento uzol sa stáva tak predvojnovou ako aj vojnovou prioritou. V záujme porážky paralelnej vojny ešte pred jej začiatkom sa šikovný nepriateľ bude pokúšať o zamaskovanie, diverzifikáciu a zmenšenie početnosti kľúčových prvkov systému tak, že nevyhnutnosťou sa stane totálna vojna. Takýto prefíkaný nepriateľ bude mať mobilné systémy všade tam, kde je to možné. Tam, kde je mobilita nemožná, nepriateľ prekryje vojenské a civilné aktivity. Výroba zbraní sa uskutoční v zariadeniach na výrobu civilných tovarov. Vývoj zbraní bude presunutý do nemocníc, univerzít a náboženských stredísk. Vysielače a prijímače pre zabezpečenie velenia a riadenia budú umiestnené na školách, v hoteloch, v chrámoch a v rekreačných zariadeniach.“

Szafranski z pohľadu činností protivníka predpokladá že: „Letiská sa stanú spoločnými civilno-vojenskými zariadeniami, pravidelne používanými obidvomi zložkami. Pre bežné vojenské spojenie sa budú používať dvojúčelové systémy, ako telekomunikačné prostriedky, vláknová optika, smerové rozhlasové vysielanie a veľmi malé štrbinové družice. Nepriateľ môže vyrábať tanky v automobilových závodoch, balistické rakety vo fabrike na výrobu chladničiek, môže zlučovať vojenskú a civilnú dopravu a vojenské posádky môže budovať v zaľudnených oblastiach. Nepriateľ by mohol byť natoľko prezieravý, že prebuduje vojenské veliteľské hierarchie na vojenské veliteľské siete. Tam, kde to bude možné, nepriateľ nasťahuje zahraničných dodávateľov do zariadení s vojenským významom. Nepriateľ podporí záväzky, rozširovanie, turizmus a zahraničné investície. Nepriateľovým zámerom bude zvýšenie rizika pre svojho nepriateľa tým, že ho bude nútiť do vojny proti nevinným a proti investorom. Prezieravý nepriateľ bude atakovať a porážať protivníkovu stratégiu ešte pred vyhlásením vojnového stavu.“

Poskytuje aj ďalšie nelineárne rady a odporúčania: „Tam, kde si nemobilný, buď neviditeľným. Jeden z najlepších spôsobov na vytvorenie neviditeľnosti je presun do podzemia, čím hlbšie, tým lepšie. Plošne je lepšie ako iba vertikálne. Prefíkaný nepriateľ si bude uvedomovať, že čokoľvek predstavuje kľúčový uzol v podzemnom zariadení, toto sa môže rozmiestniť pod civilnými zariadeniami. Školy, sirotince a fabriky na výrobu detskej výživy môžu byť veľmi cenné pre ukrytie takýchto základní. Charakteristické nátery, alebo označenia, vojenské spojenie odhaľujúce zdroj, ba ani uniformy neprispievajú do neviditeľnosti. Samozrejme, čo nemožno identifikovať, nemožno ani zacieliť. Bystrý nepriateľ bude tiež ťažiť z útočníkovej kultúrnej krátkozrakosti z tendencie pozerať na veci zrkadlovým obrazom.“

Z pohľadu koncepcie a stratégie pokračuje: „Keď na teba útočia, meň sa. Porážka paralelnej vojny si tiež vyžaduje plánovanie toho, ako sa organizmus prispôsobí, pretransformuje a zotaví z útoku. Nepriateľ, ktorý bude mať záujem na porážke paralelnej vojny, bude počítať s tým, že po útoku sa znižuje energetická úroveň. Navyše, nepriateľ si bude uvedomovať, že plánovaná zmena v rozdvojovacom bode (Pozn.: bolo vysvetlené pri teórii komplexnosti) je lepšia ako náhodná zmena. Hlavne prefíkaný nepriateľ si vyberie asymetrickú a nepredvídateľnú odvetu na útok, nie symetrickú a predvídateľnú. Ak sa napríklad pod silnú paľbu dostane výroba elektrickej energie, tak nepriateľ môže reagovať zámerným vypnutím celej viditeľnej elektrickej siete. (Ten, kto sa na takýto prípad vopred nepripraví nie je ani veľmi prefíkaný).

„Takéto neočakávané zmeny veľmi komplikujú hodnotenie úrovne ničenia. Plánovač vzdušného ťaženia si môže s touto ťažkosťou poradiť tak, že nasadí rozsiahle pátranie na získanie dôkazov, že útok dosiahol požadovanú úroveň ničenia, čím môže padnúť do pasce zbožného želania a vyčleniť lety na iné úlohy, alebo (čo je pravdepodobné riešenie) môže bezmyšlienkovito pokračovať v pridŕžaní sa plánu vzdušného ťaženia orientovaného na zariadenia a ciele úderov. Inou užitočnou mutáciou môže byť stiahnutie uniformovaných vojsk z poľa a zasadenie teroristických alebo špeciálnych operácií v útočníkovej domovine.“

Napokon sa vracia k Wardenovej nátlakovej filozofii a konštatuje: „Útoč na informácie. Päť prstencov existuje tak v mierovom čase ako aj vo vojnovom čase. Ak je informácia naozaj tou maticou, ktorá ich drží pokope, tak nepriateľ si uvedomí, že útoky sa začnú v predvojnovej etape. Zámerom predbežných útokov v predvojnovej fáze bude paralyzácia alebo zničenie cieľového súboru nazývaného ‚akákoľvek verejná mienka, ktorá nepodporuje moje ciele‚. Kombináciou propagandy s aktívnejšími opatreniami, ako napríklad úkladnou vraždou a inými druhmi terorizmu, možno zabrániť menej motivovanému útočníkovi v nasadení ofenzívy. (Na druhej strane, aktívne prostriedky môžu vyvolať netradične razantné reakcie.) Ak sú propaganda a predvídanie útoku neúspešné, nepriateľ sa môže uchýliť k takým zbraniam ako sú počítačové červotoče a vírusy. Takže je len záležitosťou postupnosti a času, ktoré z uvedených protiopatrení na paralelnú vojnu budú použité. Aké proti-protiopatrenia existujú? Nemusia existovať žiadne, aj keď informačná technológia môže poskytnúť homeopatiu budúcej vojny. V úsilí o prvenstvo vo vedení vojny kyvadlo bude naďalej prepínať medzi opatreniami a protiopatreniami. Pravdepodobne bude naďalej pokračovať nekonečné pátranie po technológiách, zbraniach, koncepciách a organizácii, ktoré by umožnili Vernichtungschlacht.“ (V preklade „rozhodujúca bitka“).

Je to presne to, do čoho donútila nepretržitá, po stáročia trvajúca protiruská hystéria Putina, čím dnes disponuje Rusko. Inšpirujme sa nelineárne. Na rozsah ruských technologických opatrení nemáme, ani nedisponujeme ich nesmiernou strategickou hĺbkou a nekonečnými zásobami všetkého. Ale máme na alternatívne opatrenia v situačnej a koncepčnej oblasti. Podmienkou bude čo najvyššia miera zjednotenia rozumnej časti národa na suverenistickej platforme a marginalizovanie vplyvu všetkých protištátnych kolaborantov a agentov v lepšom prípade nie priateľských a neraz priamo nepriateľských cudzích záujmov.

Spracované podľa diplomovky autora, Kráľovská akadémia obranných štúdií (RCDS), Londýn 1999, uverejnená v „Seaford House Papers“ 2000.