petersvec

Ak si prečítame oficiálne zdroje, alebo sa vrátime do školských lavíc, tak sa dozvieme, že jedna z najslávnejších ikon národniarstva a suverenizmu (v jeho čase pod názvom autonomizmus) Martin Rázus bol slovenský básnik, prozaik, esejista, dramatik, publicista, politik a evanjelický kňaz. Narodil sa v roku 1888, teda až po vzniku strany, ktorej šéfoval a zomrel v roku 1937, čiže ešte pred udalosťami, na základe ktorých protislovenskí šovinisti diskreditovali každú dobovú vlasteneckú dušu. Svojimi prejavmi zodpovedal dobe, ktorá ho formovala a ktorú reprezentoval. Bol jednoducho človek z mäsa a kostí a bol náš, taký našský. Napísal mnoho myšlienok, ktoré stoja za zamyslenie. Zopár pripájam:

„Pekne žiť znamená – nežiť len pre seba.“ Osobne uplatňujem po celý život.

„Kto je všade doma, nemá nikde domov. Kto sa domnieva, že vlasťou je celý svet, v skutočnosti je bez vlasti.“ Takých poznám stovky, ale dávam im šancu.

„Netráp sa pre mienku ľudí, ak ti nevyčíta svedomie!“ Jedno z mojich kréd.

„Sladkosť domova nie je v pohodlí, ani v hojnosti, ale v tej tajomnej hudbe sŕdc, čo náležia k sebe.“ Akoby by mi z duše hovoril.

„Opravdivo milovať vlasť môže len ten, kto cíti, že korene jeho bytosti sú zapustené v milovanej pôde.“ Presne tak to pociťujeme medzi vlastencami.

„Najväčšie tragikum človeka je hlúposť, za ktorú nemôže a najťažší hriech páchajú tí, ktorí vedia o tom a biedu túto vypočítave využijú.“ Hlúposť má dnes nový nástroj – anonymnosť komentárov zakomplexovancov pod myšlienkami, ktoré stoja aspoň za zamyslenie. Ale múdrosť disponuje citom na ich odhalenie.

„Kto však vyšiel z chalupy … učil sa, videl svet a nestratil srdce – ten vie! … Jemu národ nezačína sa od ministrov a županov, ako ani cirkev nie od biskupských rezidencií – ale od slovenských chalúp, kde je počiatok všetkého.“ Úžasné.

Dovolím si uviesť aj iného básnika, prozaika, historika a na úvod kariéry evanjelického farára, ktorý v zrelom veku konvertoval na katolicizmus a stal sa rímskokatolíckym kňazom, aj teológom. Mohli by sme ho nazvať aj kontroverznou osobnosťou a keby žil dnes, tí najprimitívnejší duševní naháči by denne zažívali orgazmus pri svojich demagogických komentároch. Údajne trstenica ani u tohto velikána, narodeného v roku 1812, ktorý opustil tento svet v roku 1876, pri nespratníkoch nezaháľala. Volá sa Jonáš Záborský. Najprv bol odporca štúrovskej slovenčiny. Napokon prijal novú podobu slovenčiny, čiže pochopil strategický ťah na záchranu národa, spamätal sa. Pred viac ako 150 rokmi napísal báseň, ktorú už predo mnou zopár blogerov citovalo. Volá sa „Slováci“.

Prečo sa ten slovenský ľud každého tak bojí?

Doja ho sťa kravičku a on ticho stojí!

Ľudia idú ako ovce, kam ich baran vedie,

A ku stolu chodia vtedy, keď je po obede.

Vyvolia si za vyslanca, koho im rozkážu,

Keď majú raz ruky voľné, sami si ich zviažu.

Či to tak má byť naveky? Niet Slovákom rady?

Kto si sám nevie byť pánom, nedočká sa vlády.

Napokon si dovolím uviesť „leteckú“ báseň v časoch, keď letectvo existovalo len vo fantáziách odvážnych duší, od búrliváka Janka Kráľa (1822-1876), ktorý zomrel v meste, v ktorom som prežil detstvo. Je vlastenecky inšpiratívna.

Orol vták

Keby ja bol orol vták,

vyletel bych nad oblak,

zaplieskal bych krídlami

nad našimi Tatrami.

Tatra, pusté doliny,

ja váš vtáčik rodinný,

jak prst osamotený,

letím v blesku, hrmení!

Hrôza desí celý svet,

horký, ťažký je môj let,

víchrice ma zrážajú,

perká zo mňa padajú.

Dneska zima, zajtra dážď

ty, vlasť moja, nič nedbáš,

nedbáš, čo v tej hodine

tvoje vtáča zahynie!

A tvoj vták v krutom boji

o to všetko nestojí!

Radšej zhynie na poli,

ako by žil v nevoli.

A tvoj vták ďalej letí

búrkam divým v ústrety:

milší mu je voľný let,

jak ten celý šíry svet!

Venované rebelom, povstalcom, domobrancom, nazvime si ich akokoľvek. Venované tým, ktorí chránia svoje domovy, ktorí sa postavia proti cudziemu teroru. Tým, ktorí nemajú za sebou kronikárov, popisujúcich každý ich hrdinský čin. Na ktorých činy nečíha ani novodobá horda novinárov, aby ich zvečnila, ani pre nich nestavajú slávobrány. Títo nemajú mená, neexistuje zoznam bojovníkov. Po boji sa idú najesť domov. Telá obetí si prídu zobrať potajomky ich rodiny, ktoré sú miestne. Zostáva po nich len produkt: strach cudzích votrelcov z vycerených zubov, ktoré by ich mohli znovu roztrhať. Práve v týchto dňoch majú svoje výročie víťaznej bitky pri Veľkých Vozokanoch proti brutálnej presile cudzích výpalníkov a vnucovateľov cudzích hodnôt. Je najvyšší čas, aby sme si zobrali inšpiráciu. Od útleho detstva každoročne navštevujem pietne miesto pri Veľkých Vozokanoch, pripojte sa poslednú augustovú nedeľu 30. augusta o 11:00, potom každý rok.