petersvec

Všetky tieto nástroje útočia na rovnaké objekty: srdcia, mysle (duše) národa. Až následkom ovládnutia myslí a sŕdc nastáva rozklad štátu. Koná sa tak nielen prostredníctvom vyvolania strachu, zúfalstva, neistoty. Dosahuje sa to aj prostredníctvom školskej výchovy vyvolaním nenávisti k svojmu jazyku odpor spôsobujúcou metódou jeho výučby opakovaním vedeckých poučiek. Robí sa to aj mechanizmami „vykoreňovania“ generovaním pocitu, že národ nemá históriu, že zrazu sa objavil odnikiaľ, že nemá nárok na štátnosť, že musí byť v područí niekoho iného, cestou osočovania, obviňovania, kriminalizácie. Presadzuje sa to vnucovaním cudzím symbolov, neraz urážlivých, ktoré má národ prijať za svoje.

Zámerom psychologickej vojny je vyvolanie rezignačných nálad, zlomenie vôle odolávať. Súčasťou procesu je v zrelých a etablovaných národoch ich zmixovanie nelegálnou aj legálnou migráciou v záujme fragmentalizácie národov, v nezrelých stačí udržiavať rozpory (rozdeľuj a panuj). Ešte pripomeniem jeden aktuálny postreh. „Použitie násilia (nemusí byť fyzické) proti civilnému obyvateľstvu, na presadenie politických cieľov“ je definícia terorizmu. Ak také násilie presadzujú, podporujú a páchajú štátne orgány, ide o ŠTÁTNY TERORIZMUS!

Obdiv, úctu, rešpekt národa si zaslúžia aj iné zápasy a revolúcie, nielen tie, ktoré nám podsúva propaganda. Čiernymi dátumami pre národ neboli iba tie, ktoré nám propaganda vnucuje. Neboli len zápasy za záchranu národa v meruôsmych rokoch. Etnocíde Slovákov napomohlo nielen Rakúsko-maďarské vyrovnanie, ale aj podvody spojené so vznikom a obnovou tzv. Česko-Slovenska. Aj v rokoch 1918-1920 do prijatia unitárnej ústavy s nikdy neexistujúcim československým národom, ktorej jediným cieľom bola záchrana českého 3,5 miliónového národa pred početne rovnako veľkou nemeckou menšinou v Čechách. Na úkor najmä nás: Slovenov/Slovákov (Slovákov spravidla porodili a vychovali Slovenky, logické). Ale aj podvod v rokoch 1944-1945, kedy nám bol ukradnutý dokonca odboj a naše národné povstanie na účely benešovského čechoslovakizmu.

Nemáme dôvod bolestínsky trpieť podsúvanú ideu Uhorska ako štátneho útvaru jediného národa. Ignorujúc skutočnosť, že etnickí Sloveni/Slováci v ňom tvorili po väčšinu jeho existencie nespornú významnú väčšinu. Nielen v skupine poddaných, ale najmä medzi šľachtickými, meštiackymi, aj remeselnými stavmi. My sa nesmieme hanbiť oslavovať ani deň vyhlásenia prvej autonómie 18. septembra 1848, ktorá trvala až do roku 1849 po Bitke pri Világoši 13. augusta. Rovnako nám nikto nesmie zabraňovať a my si nesmieme nechať vnucovať hanbu za druhú autonómiu od 22. novembra 1938 prijatím „Ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny“. Tak sa volal. Už predtým 6. októbra 1938 vznikla na základe „Žilinskej dohody“ slovenská vláda. Nesmieme si nechať vnucovať ako pamätný deň „Mníchovskú dohodu“ z 30. septembra 1938. Nás sa týka významný čierny deň „1. Viedenská arbitráž“ z 2. novembra 1938. Čiernym dňom bolo obsadenie Košíc Horthyovskými vojskami 11. novembra 1938 spojené s vyhnaním 15 tisíc Slovákov z mesta. My si už viac nesmieme nechať vnucovať pocit hanby za 14. marec 1939, lebo je dňom vzniku našej národnej štátnosti. Bez ohľadu na udalosti a okolnosti. Aj Fínsko bolo blízkym spojencom Hitlera, už nehovoriac o Maďarsku, ktoré bolo jeho najbližším spojencom. Môžeme spomenúť ďalšie štáty, ktorých právo na štátnosť nikto nespochybňuje. Odsúďme režim aj vtedajšie neobdivuhodné rozhodnutia a praktiky. Ale majme úctu k štátnosti, ktorá je posvätná. História je farebná aj s odtieňmi sivej, nie je čierno-biela.

Rovnako odsúďme šovinistickú unitárnu Ústavu z roku 1960. Ibaže, vážme si záblesk slobody Dubčekovskej jari z roku 1968 (nevolajme to „Pražská jar“), ktorá vyvrcholila aspoň vo formálnom federatívnom usporiadaní ústavným zákonom z 27. októbra 1968. Vtedy sme sa formálne znovu stali Slovenskou republikou. Je jedno, že mala prívlastok „socialistická“. Režim bol rovnako antidemokratický, ako súčasný, hoci dnešný nemá v názve hanebný prívlastok „liberálno-demokratická“. Pre nás je významná „Sviečková manifestácia“ z 25. marca 1988 rovnako ako tá najčestnejšia obranná „Malá vojna“ z 23. marca 1939. Významný je deň manifestácie v Bratislave 16. novembra 1989, ale nemáme si prečo pripomínať 17. november, keď sa v Prahe znovu iba pridali k niečomu, čo spustilo Slovensko. Významnými dňami sú tak „Deklarácia SNR o zvrchovanosti SR“ zo 17. júla 1992, ako aj deň prijatia Ústavy SR 1. septembra 1992, a nadovšetko „Ústavný zákon o zániku ČaSFR“ z 25. novembra 1992, za ktorý som hlasoval. Všetky tieto dátumy sú tradične ignorované, bagatelizované, niektoré dehonestované. Ide o psychologickú vojnu proti Slovákom a Slovensku. Nie preto, že to konštatujem, ale preto, LEBO TO TAK JE.

Túto psychologickú vojnu s nástrojmi propagandistickej, informačnej a mediálnej vojny vedú proti nám nielen cudzí šovinisti, ale najmä ich domáci prisluhovači. Nemohla by mať účinok bez tichej trpnej akceptácie srdcami a mysľami popletenej časti národa (podľa zámeru psychologickej vojny). Časť tých najneosvietenejších vraj agresívne reagovala v diskusii k môjmu predchádzajúcemu blogu o odsúdení prijatia 28. októbra za štátny sviatok tými najbezohľadnejšími šovinistami, nenávidiacimi všetko slovenské.

Tí najzakomplexovanejší majú dokonca problém pochopiť, že národnými buditeľmi neboli len Štúrovci. Ale že nimi boli mnohí neskorší vedci typu jazykovedca Profesora Stanislava, aj dnešní statoční historici, ba niektorí politici. Dokonca aj svojho času odvážny kapitán letectva s podporou spolubojovníkov. Ktorý v rokoch 1989-1992 nekompromisne presadzoval najposvätnejšie právo národa na suverenitu, vlastný štát, ignorujúc vyhrážky a teror spiatočníkov. Tento pomohol zavŕšiť na konci roka 1992 zrušením svojho teplého poslaneckého miesta v záujme najvyššieho, najposvätnejšieho cieľa. Národným buditeľstvom je aj volanie po zastavení jazykovej barbarizácie bohemizáciou za hlbokého socializmu v článku koncom roka 1988, aj odmietanie anglikanizácie slovenčiny dnes. Národným buditeľstvom bolo presadzovanie štátnosti po desaťročiach premývania mozgov v rokoch 1989-1992. Je ním aj súčasné varovanie pred likvidáciou suverenity odoberaním pilierov štátnosti eurobyrokraciou a jej domácimi prisluhovačmi. Ak môžu byť veteránmi vojaci vyslaní režimom do vojen na ochranu cudzích záujmov, alebo zneužitých pre cudzie záujmy, o to skôr sú veteránmi politickí a vojenskí bojovníci za národnú slobodu bez ohľadu na charakter zápasu a režim.

Zostanem tradične žoviálnym voči zakomplexovancom aj neosvietencom. Každý má právo na spamätanie a prebudenie. Lebo to je cieľom nás, národných buditeľov a spolu-otcov štátnosti. Nás, ktorí sa nehanbia za osvietenosť, ktorí aktívne odhaľujú neopodstatnenosť psychologickou vojnou podsúvaných národných komplexov. A budem rád, keď sa stanem „sivou myškou“ v mase osvietencov z celého národa. Ideálne, keď budeme osvietenými všetci Slováci bez jedinej výnimky. Je to nedosiahnuteľný ideál, ale prečo sa aspoň nepokúsiť. Pochopme aspoň jedno: ak odmietam pohľad na vlastnú históriu cez prizmu pohľadov a záujmov cudzích národov, hoc aj bratských slovanských, nejdem proti nim, idem za svojeť. Ideálu slovanskej vzájomnosti nič neškodí viac, ako zakrývanie chrapúnstiev, ktoré vykonali sami Slovania voči svojim bratom. Nebolo to jednostranné a nemá zmysel zisťovať, či bolo prvé vajce, alebo sliepka. To je cesta zarúbaná. Keby napríklad naši predkovia nedovolili zločiny proti Slovákom, tak tieto by sa nemohli stať. Neprehliadajme spoluvinu obete a okolia, poučme sa. Predovšetkým prestaňme byť tolerantnými k netolerantným a netolerujme urážky bezočivých etno-rasistických protislovenských šovinistov.

Autor bol poslancom Snemovne ľudu posledného tzv. Federálneho zhromaždenia unitárneho štátu ČaSFR v r. 1992; Zostáva emeritným vojensko-politickým veteránom boja za národnú slobodu, spoluotcom štátnosti, národným buditeľom.