petersvec

Charakteristickou črtou dnešných politických báboviek je presvedčenie, že existuje vojna bez obetí. Sme vo vojne. Každá vojna má obete. Ak túto vojnu nemúdri a zbabelí politici prehrajú z dôvodu neschopnosti myslieť strategicky a správať sa odvážne štátnicky, potom bude mať (a už takmer s istotou niekde aj má) mohutné sekundárne obete. V samovraždách zo zúfalstva, z neskoro odhalených alebo neskoro liečených prežiteľných chorôb, z prepadnutia do biedy, alebo hladu z nedostatku potravín, atď. Šplechnime to anti-politickým alibistom do očí, donúťme ich správať sa politicky tradicionalisticky, štandardne, nie obyčajne. Politickí vodcovia nemôžu byť obyčajnými ľuďmi, zbabelými priemernými ovcami, ale majú byť výnimočnými, elitnými, vysoko nadpriemernými vodcami svojej svorky. Za to majú privilégiá vodcov.

Ostrieľaný veliteľ preto získava víťazstvo zo situácie

a nepožaduje ho od podriadených.

Energiu vojsk zo zručným velením v boji

možno potom prirovnať k rýchlosti pohybu okrúhlych balvanov,

ktoré sa valia z tisícky metrov vysokej hory (Sun Tzu).

Pokračujem ďalším dielom seriálu o pôsobení proti prevahe tvorivým využitím teórie komplexnosti z teórie chaosu. O manévrovom prístupe si čitatelia už mohli prečítať celý môj predchádzajúci seriál. Teraz sa na tento prístup pozrieme v trochu inom kontexte. V kontexte zápasu s COVIDom môžeme nadpis rozvinúť na nasledujúce konštatovanie: cielene chráňme zraniteľných, plošne neterorizujme drvivú väčšinu, vhodne sa ochraňujme pred potenciálnymi nosičmi nepriateľského vírusu, primerane izolujme nositeľov, aj zodpovedných od nezodpovedných. Dechaotizujme, ihneď odoberme moc z rúk tých, ktorých podstatou je opatrnícky prístup. Nevylejme s vaničkou dieťa. Rozmýšľajme, konajme politicky odvážne.

Jednoduchá a všeobecná definícia manévrového prístupu k vedeniu vojnovej činnosti neexistuje. Veľa moderných armád, ktoré môžu očakávať boj v nepriaznivých počtoch alebo v nepriaznivom prostredí, ako napríklad Námorná pechota USA alebo Britské pozemné vojsko, v poslednom čase zakomponovali manévrové zásady do svojich koncepčných dokumentov. Jeden z nich poskytuje najucelenejšie vysvetlenie manévrového prístupu k operáciám ako: ”taký, v ktorom je najdôležitejšie otrasenie celkovou súdržnosťou nepriateľa a vôľou bojovať, radšej ako jeho materiálnou základňou” použitím sily proti slabine a inými prostriedkami, z ktorých má dominantnú funkciu decentralizácia velenia a riadenia za použitia velenia zámerom ako nástroja. Týmto sa zabezpečuje pokus o udržanie iniciatívy úsilím o postavenie protivníka ”na rohy dilem” v rozhodovacom cykle.

Všetky definície sú vo svojej podstate redukcionistickými. Všetci manévristi sa zhodujú v jednom bode – manéver je ”vysoko tvorivým myšlienkovým procesom” (moja vlastná úvaha v článku o manévrových vojnách, publikovanom vo Vojenských obzoroch 4/1998) a nie fyzickým procesom (tradičné chápanie). Manévrový prístup je koncepciou, ktorá je založená na ľudských kvalitách, ktorá si na všetkých úrovniach velenia vyžaduje nositeľov rozhodnutí pripravených riskovať. Ako potvrdzuje jeden z vedúcich britských manévristov John Kiszely, to si vyžaduje veliteľov:

”Ktorí dokážu uplatniť originalitu a predstavivosť pri riešení problémov, ktorí dokážu rozoznať ponúkajúce sa príležitosti a rozhodne pri nich konať, a ktorí sú pripravení riskovať a sú doma v sfére chaosu a neistoty.” (neskorší genpor. John Kiszely, môj inštruktor v RCDS, v článku „The Meaning of Manoeuvre“ RUSI Journal, 1998). Platí aj pre politikov.

Zámerom manévrového prístupu k vedeniu vojnovej činnosti je dosiahnutie pozitívnych výsledkov, ktoré sú disproporčne úmerné vynaloženému bojovému úsiliu. Takto môžeme dosiahnuť správnu vyváženosť medzi efektívnosťou (konanie správnych vecí) a výkonnosťou resp. hospodárnosťou (konanie vecí správne) vo vojnovej činnosti, keďže slovami Van Crevelda: ”nič nie je charakteristickejšie pre svet stratégie ako súvislosť medzi efektívnosťou a hospodárnosťou” (On Future War). Pre produktívne použitie obmedzených zdrojov rozhodujúci problém predstavuje identifikácia nepriateľových a vlastných slabín a silných stránok. Teraz sa pozriem na dve koncepcie, o ktorých sa predpokladá, že by mali napomôcť dosiahnutiu uvedeného cieľa.

Wardenov 5-prstencový nátlakový model funguje s rizikom samozničenia

Plukovník John A. Warden III, ktorého model popíšem v inej časti, rozlišoval medzi fyzickou a morálnou stránkou konfliktu a na pôsobenie proti fyzickej stránke vytvoril päť-prstencový model („Enemy as a System“ Air War Journal, 1995). Jeho základný predpoklad je vo svojej podstate lineárno-redukcionistickým predpokladom. O jeho filozofii píše Steven M Rinaldi, ”Complexity Theory and Airpower: A New Paradigm for Airpower in the 21^st Century”. Rinaldi vychádza z toho, že iba fyzická stránka je ”poznateľná a predpovedateľná”, zatiaľ čo ľudská stránka je nemerateľná. Takto Warden dochádza k záveru: ”Naše vojnové úsilie by z toho dôvodu malo smerovať do fyzickej stránky.” („Enemy as a System“).

Vo svojom modeli zobrazuje protivníka ako sústavu koncentrických prstencov a napriek tomu, že uznáva vojnu ako „Komplexne prispôsobivý systém“ známy pod skratkou (CAS), so vzájomným prepojením medzi prstencami, ide v princípe o nátlakový model, nemanévrový. Jeho uplatnenie si môže dovoliť iba strana s obrovskými zdrojmi. Najvnútornejší prstenec predstavuje ”vedenie”, za ktorým v poradí nasledujú ”organické nevyhnutnosti, infraštruktúra, obyvateľstvo” a vonkajší prstenec predstavuje ”vojská v poli”. Naši politici sú typickí nátlakári. Ako Warden.

Jeho prístup výrazne ovplyvnil spôsob vedenia vojen posledného obdobia, vrátane Iraku, Líbye, Afganistanu, aj Sýrie. Jeden zo základných princípov, ktoré sú podstatou manévrového prístupu, je problém relatívneho času, rozpracovaný plukovníkom Boydom a tento je už aj čitateľom známy ako OODA cyklus reprezentujúci rozhodovací cyklus.

Uvedený proces sa netýka len vojnových aktivít, ale tiež každej rozhodovacej činnosti. Tiež tej súvisiacej s COVIDom, nezvládanej dobovými vodcami. Nesmieme im dovoliť víťazstvo samozničením celého národa tak, ako to v svojej nemúdrosti v slabej chvíľke povedal premiér: „až do posledného voliča“. Nezabúdajme, že experimenty iných národov, neraz aj s demokraticky zvolenými vodcami, presadzujúcimi tento štýl, sa zvyčajne nevydarili. Nemôžem si pomôcť, ale vidím silné paralely. Obávam sa, že to myslel vážne. Národ začína chápať a trieskať si hlavu o stenu, čomu a komu to v tej zúfalej panike z nedostatku výberu niečoho štandardne vlastenecky normálneho 29. februára 2020 uveril.

Spracované podľa diplomovky autora, Kráľovská akadémia obranných štúdií (RCDS), Londýn 1999, uverejnená v „Seaford House Papers“ 2000.

Pokračovanie v nasledujúcej časti