petersvec

Tvor, ktorý si neprávom nahovára, že je vrcholom vývoja prírody – človek – je odjakživa ovládaný jedným fenoménom – STRACHOM. Medzi základné nástroje neokolonizácie a globalizácie patrí monopolizácia. Ako táto súvisí s fenoménom strachu? V dôsledku monopolizácie, čiže sústredenia výroby, služieb, ponuky – teda moci nad niečím, sa vytvára závislosť vo všetkých oblastiach – generovanie nedostatkov. Vrátane vytvárania ohrozenia nedostatkami v základných ľudských potrebách ako sú potraviny, voda, bývanie, teplo, lieky. Následné zvyšovanie cien, umelé produkovanie „kontrolovaných“ cyklických kríz.

Výsledkom je zastrašovanie obyvateľstva v záujme získania náklonnosti na akceptovanie všemohúceho prostriedku – ďalšej hypercentralizácie, čiže monopolizácie moci. Takáto mocenská architektúra sa už svojou podstatou správa ako najvážnejšie bezpečnostné ohrozenie. Monopolizácia je potom antidemokratická už svojou najhlbšou podstatou koncentrácie moci v rukách malej hŕstky manipulátorov.

Strategické rozhodnutie o budúcom znormalizovaní EÚ a premene na spoločenstvo rovnocenných partnerských národných štátov je v rukách normálnej drvivej voličskej väčšiny v každých voľbách. V tzv. zastupiteľskej demokracii sa totiž rozhoduje vo voľbách. Tieto už znovu v žiadnom prípade nemajú charakter slobodných a demokratických volieb. Stalo sa tak monopolným ovládnutím mediálneho priestoru protagonistami mikro-menšinového agresívneho „progresívneho“ liberalizmu. Čiže jedinou ideológiou. Presne tak, ako to svojho času urobili boľševické totalitné režimy.

Tým vzniká zásadná asymetria v možnostiach prezentovania opozičných postojov tradicionalistickej drvivej väčšiny, v médiách ovládaných menšinovou ideológiou. Súčasťou mechanizmu ovládania je aj korupcia dodávaním reklám manipulatívne propagujúcich cudzí nadštátny element. Boj proti korupcii sa musí preto začať odstránením takéhoto zákerného prostriedku totality. Zákazy nepomôžu, ale účinná politika výdatných spotrebných daní za také reklamy, ktorých výťažok bude cielene smerovaný do nejakého fondu na ochranu slobody prejavu, slova a vyjadrovania, bude tvorivým uplatnením overených metód demokratov.

Nie som proti členstvu v medzinárodných organizáciách. Vstup do niektorých organizácií môže vyplynúť z okolností a akceptácie historických a geopolitických realít. Ale nie som výlučne a len proti členstvu v tých spolkoch, ktoré rešpektujú suverenitu národných štátov. Ak je organizácia demokratická, zotrvanie v nej, alebo vystúpenie, musí byť dobrovoľné a obojstranne výhodné tak pre člena, ako aj pre organizáciu. Nemôže byť vynucované vydieraním, vyhrážaním, terorom, manipuláciou. Tak, ako to dnes vidíme v prípade BREXITu. Ani vnucovaním podmienok, ktoré členov stavajú do vazalského postavenia. Alebo ktoré pôsobia proti základnému strategickému záujmu člena: zachovania slobody.

Sloboda jednotlivca znamená voľnosť pohybu, myslenia, rozhodovania, konania. Opakom je väznica. Sloboda pre štáty znamená suverenitu, zvrchovanosť, štátnosť. Inak je to tiež väznica. Ak sa situácia zmení, tak zo strany zodpovedných a zrelých národov je pochopiteľné, že svoj postoj k členstvu musia mať právo a možnosť prehodnotiť. Bez negatívnych dôsledkov. Opakom je diktát. Alebo vnútenie žalárov národov.

Čo z toho vyplýva? Ak sa súčasné oligarchické mocenské trendy hypercentralizácie EÚ nezastavia a nevrátia EÚ do pôvodného stavu pri jej vzniku, tak BREXIT nebude koniec, ale začiatok procesu kolapsu spolupráce národných štátov vo forme, ktorú dnes nazývame EÚ. Začiatok konca raz možno vynúteného bezohľadnosťou mocibažných úradníkov EÚ a ich skutočných vládcov – nadnárodných oligarchov v pozadí.