petersvec

V posledných rokoch sa nám od veľkej hordy nízko-osvietencov dostávali ubezpečenia o tom, kto je náš nepriateľ. Pre tých s najnižšou úrovňou osvietenosti, prípadne od „expertov“, ktorí si strategicko-geopolitické postgraduály užívali ako predražené jazykové kurzy, je odpoveď jednoznačná. No predsa Rusko! V nasledujúcich riadkoch si pohľadom stratéga trúfnem argumentačne vážne spochybniť tieto tvrdenia a odhaliť, kto môže byť a v skutočnosti aj je, skutočným nepriateľom Slovenska.

Kto/čo je to vlastne nepriateľ. Existuje neúrekom definícií. Zúžim ich. Pre bežného človeka je nepriateľom ten/to, kto/čo sa usiluje pripraviť ho o to, čo si najviac cení, čo je pre nás posvätné. Napríklad nás chce pripraviť o zdravie, pohodlie, poživeň, vodu, strechu nad hlavou, teplo, ba život. Prípadne kto sa usiluje obmedziť našu slobodu. Buď tento zámer explicitne vyjadrí, alebo ho potvrdzuje svojim správaním, požiadavkami.

Pre štát je najvyššou hodnotou to, za čo predkovia štátotvorných národov boli ochotní položiť svoje životy. Za národnú slobodu, čiže ŠTÁTNOSŤ, SUVERENITU. Lebo bez štátnosti a suverenity štátotvorný národ nemá slobodu. Nemá ju ani bez pilierov, čiže atribútov štátnosti. Tu neprezentujem môj názor. Toto sú nevyvrátiteľné FAKTY, poznatky.

Niektorým čitateľom už teraz začína svitať, kam mierim. Ešte predtým, kým potvrdím myšlienkové pochody a závery tých najvnímavejších, urobíme si malý exkurz o tom, čo je to VLASŤ. Definícií je znovu neúrekom. Aj tieto zúžim na definíciu pre bežného človeka. Vlasť je ten kus sveta, za ktorý som ochotný položiť svoj život. Doteraz som mal jedinú vlasť a volá sa Slovensko. Aj vtedy, keď bolo do roku 1968 absolútnou kolóniou pod unitárnym českým štátom, s urážlivou dehonestáciou národa na gramatickú koncovku „slovensko“ s malým „s“. Po 2. svetovej vojne sme dokonca na základe stalinskej arbitráže, vyplakanej Benešom, neboli ani len protektorátom, tak ako to našim západným okupovaným susedom umožnil Hitler.

Slovensko bolo mojou jedinou vlasťou aj vtedy, keď bolo republikou s úplne obmedzenou suverenitou. Čiže bolo vnútroštátnou, pre svet zatajenou „krajinou“, pod duálnou tzv. federáciou. Je mojou jedinou vlasťou aj teraz, keď sa stávame guberniou EÚ s výrazne okliešťovanou suverenitou. A keď sa znova, aj podľa časti politikov, stávame iba „krajinou“. Mojim hlavným mestom bola a zostala výlučne Bratislava. Nikdy ním nebola Praha, ani dnes ním nie je a nikdy nebude Brusel. To len na osvietenie tých najzatemnenejších mozgov nízko-osvietencov.

Vidím, že už všetkým normálnym svitlo. Je potom nepriateľom Slovenska EÚ? „Predlisabonská“ únia nebola nepriateľom Slovenska, tak ako ani iná organizácia, ktorej sme členom, napr. OSN. Ani túto organizáciu nepovažuje nikto za vlasť, prečo by ňou mala byť EÚ? Únia nie je nepriateľom napriek tomu, že naoko práve EÚ robí úklady proti štátnosti uzurpovaním pilierov suverenity. Pochopiteľne, ten, kto nás uberá o slobodu a suverenitu je nepochybne nepriateľ. Ale samotná „EÚ“ je v poriadku, pokiaľ zostane úniou slobodných a suverénnych štátov. Organizácie (EÚ, OSN, NATO, OBSE…) sú len inštitútmi držiteľov moci.

Chamtivosť a mocibažnosť, ba dokonca „veľmocenstvo“ mocou posadnutých euroúradníkov – bábok ich oligarchov v pozadí, to je to, čo je a kto je našim nepriateľom. Spolu s nástrojmi ich moci: predraženými, premnoženými a neprehľadnými euro-inštitúciami. Spolu so zločineckou ústavou, zamaskovanou v prestrojení za obyčajnú zmluvu: s tzv. „Lisabonskou zmluvou“. Spolu s hypercentralizáciou. Spolu s domácimi piatymi kolónami, kolaborantmi a likvidátormi slobody, teda suverenity, čiže štátnosti.

Úhlavným nepriateľom Slovenska, ale aj všetkých ostatných štátov v rámci EÚ je konečný cieľ, zhodný s ujkom s fúzikmi. Je ním oligotyrania oligokracie, čiže diktatúra mikromenšiny, ako aj judikotyrania judikracie, čiže diktatúra hŕstky fiškálskych gigantov. Nebojme sa to otvorene povedať. Ani tu nezáleží na tom, čo si kto, vrátane mňa, o tomto fakte myslí. Hlavne, že „Nezabúdame na 17. november“, ktorý nám dal slobodu, aby mohla nastúpiť oveľa závažnejšia nesloboda. Ale zabúdame na všetky medzníky vedúce k samostatnosti Slovenska, ktoré nám dali prvý predpoklad slobody národa.