Pre čitateľov, ktorých zaujala úroveň seriálu, vyžadujúca si na pochopenie vysokú intelektuálnu výbavu, predkladám poslednú časť tejto série. Tak ako predposledná, aj táto je aplikačná.
Ak nejde o život, nejde o nič. V oblasti, o ktorej sa bavíme, ide o život. O život a prežitie národa(ov). O ochranu toho, čo je predpokladom prežitia národa(ov). O ochranu slobody, suverenity, teda štátu, štátnosti. Pred jej uzurpátormi. Bez ohľadu na to, do akého habitu sú oblečení, aké medové motúzy nám ťahajú popod nos, bez ohľadu na sladkosť ich rečí, hrubosť a zákernosť ich vyhrážok, metód ich vydierania. Neverme im v prvom rade to, že národ, štát a štátnosť nie sú dôležité. A že všetko vyrieši jedna globálna, alebo niekoľko kontinentálnych vlád. To sú bludy.
Ak im uveríme, potom rovno položme hlavu pod gilotínu. Potom nemajú zmysel žiadne voľby, žiadna armáda. A museli by sme úplne rezignovať. Môžeme rovno prijať cudzie jazyky, cudzie piesne, cudziu kultúru, výlučne cudzie umenie, aj filmové, cudzie dabingy. Zapadneme do sivého priemeru „svetovosti“. Čiže staneme sa bezvýznamnými členmi iných národov, aj tých umelo vnucovaných a podprahovo podsúvaných. Napríklad tzv. „európskeho“ národa, idolu liberálov, „progresívcov“. Vidíme, ako zúrivo a otvorene po realizovaní Brexitu extrémistickí liberálni diktátori volajú po ďalšej hypercentralizácii v rámci EÚ. Budíček!!!
Ich podporou by práve uzurpátori národnej slobody suverénnych národov dosiahli svoje zákerné zámery. Manévrovým spôsobom. Vypiekli by s nami, ako malý pes s veľkým. Ich poskokovia, pätolízači, vykonávatelia, sú síce malí psíkovia, ale oni sú reprezentanti záujmov mikromenšín. A oni nemôžu vypekať. Oni sú poskokovia, sluhovia a môžu len plniť príkazy (adekvátne „sadni“, „podaj labku“). Aj keď reprezentujú mikromenšiny ultra-bohatých, nanomenšiny nadnárodnej oligarchie, kartelov, mikromenšiny euro-úradníctva.
Sila je v niečom vyššom, vážnejšom. V spoločenstvách, ktoré sa postupne vytvárali po tisícročia. A ktorých vrcholom zrelosti je vlastná štátnosť. Sila je v štátotvorných národoch. Len národy s vlastnou štátnosťou majú svoje meno, pod ktorým sa reprezentujú, cez ktoré prežijú. Ktoré si chránia a cenia. Za ktoré aj mrú.
Týmto nie je povedané nič proti iným národom. Práve naopak: len hrdé, zrelé a sebavedomé národy dokážu spolupracovať na základe vzájomného rešpektu. Len sebaúcta vyvoláva úctu od druhých. To nie je nacionalizmus. Opak je rast na úkor iných, pohlcovanie, vysávanie národov, teda sofistikované (manévrové) likvidovanie národov. A v krajnej forme aj fyzické vyvražďovanie národov. Presne to, čo plánoval a pripravoval Hitler. Obidve formy: rafinovaná, aj brutálna, sa volajú nacizmus, lebo sú cieľmi a zámermi zhodné. Už som o tom písal.
Ak niekomu okamžite napadnú paralely s aktivitami a cieľmi europeizmu, tak len dokazuje, že má zdravý sedliacky rozum a logiku. Nemýli sa. Nástup nacizmu v každej forme treba zastaviť. Najlepšia metóda, osvedčená históriou, sa volá „manévrová metóda“. Je jedno či to chceme pripustiť. Dôležité je, že to tak je, že tak konajú tí iní. S pomocou domácich zradcov a kolaborantov vo vnútri štátov. Vieme, ako sa s nimi historicky nakladalo, aj prečo sa tak s nimi štáty musia vysporiadať.
Reprezentantov zla treba vypoklonkovať zo všetkých úradov, kam ich stihli cudzie záujmy za obrovské financie podosadzovať. Najmä tých, ktorí pri 23% legitimite (z toho polovica podvodom) sa vyhrážajú, že nebudú rešpektovať vôľu 30% voličov. To je totiž pri 59% volebnej účasti tesná vládna väčšina. Nemusí sa to páčiť ani nám, ani palácovým poskokom, ale slušnosť (ktorou sa oháňali v kampani) nás učí rešpektovať výsledok. Inak sa s nimi treba manévrovo vysporiadať. O zopár tipov som sa podelil v blogoch aj v článkoch v predvolebnom roku.
Nás, normálnych tradicionalistov, je drvivá väčšina. Presadenie našej vôle znamená demokraciu, férovosť. A vypekajme s nimi uplatňovaním metód, v ktorých sú najmä oligarchovia dobrí, ale proti ktorým sú práve oni bezmocní: manévrových, asymetrických, nelineárnych, „hybridných“ prístupov. Pretože zámery nás, drvivej väčšiny, sú čestné. Nám ide len o čestné, ba aj „slušné“, poctivé prežitie v dôstojnosti. Aj tej národnej, ČIŽE štátnej. Ich zámery sú egoistické, bezohľadné a zákerné. Im ide výlučne a len o hromadenie bohatstva a moci. Manipuláciou, diktátom, vyvolávaním strachu, terorizovaným, vyhrážaním, podplácaním.
Posledným známym príkladom geostrategického manévru je prípad Krym. A je úplne irelevantné, akú penu na ústach tým u manipulátorov vyvolám. Naši susedia majú prípad odmeny za vernosť Hitlerovi a odovzdanie vojnovej koristi: kolónie Slovensko v zbabelcovi Benešovi. Vo svojej zúrivej nenávisti voči Slovákom a túžbe po pomste bol ochotný sa spojiť aj s úhlavným nepriateľom: boľševikom a tyranom Stalinom. Brutálnym príkladom manévru bola aj likvidácia menšinového postavenia Čechov vyhnaním Nemcov. Je jedno, že v rozpore s medzinárodnými pravidlami, ale v súlade so stalinskými „demokratickými“ princípmi (vyhnanie Tatárov). Dôležitý je výsledok. Etnická čistota a pokračujúci rast češstva vysávaním iných. Dodnes. Pre nás, Slovákov, má byť Beneš to najhoršie zlo, obluda, stelesnenie politického nacizmu. Pre Čechov môže byť v tom realistickejšom prípade kontroverzným hrdinom. V tomto si berme aspoň maličkú inšpiráciu nasatím ľudí z vlastnej krvi, ich pozvaním do domoviny predkov. Odvšadiaľ a s privilégiami. A bez násilia. To by bolo manévrové.
Prípad obetovania masívneho množstva nemeckých, sovietskych a volynsko-českých životov (90% armádneho zboru gen. Svobodu) pretlačením mäsa cez priesmyk (z operačného hľadiska typický nátlakový prístup, z politicko-strategického hľadiska manévrový prístup) len preto, aby SNP nebolo čisto slovenskou záležitosťou a aby si potom Slováci nemohli nárokovať štátnosť, je príkladom opaku manévrového prístupu.
Žiada sa vysvetlenie nenávistníctvom posadnutým menej chápavým čitateľom toho, kto si trúfol tie veci napísať, čo mu dáva kredit. Píše to človek, ktorý si môže bez akéhokoľvek nadsadzovania nárokovať autorstvo strategických dokumentov (Vojenská stratégia, Systém riadenia výcviku, Systém operačnej pripravenosti) doktrín (J2, J3, J6, ŠS, VzS) a prenos manévrizmu do ich obsahu. Ktorý v štruktúrach GŠ robil to, čo sa malo pôvodne nazývať „ZNGŠ-zástupca veliteľa ozbrojených síl“ (J2, J3, J6). Úbohosť a malosť „malých veľkých“ funkciu nazvala inak a hlúpo. Ale jej obsah bol jasný a kompetencie zodpovedali názvu, ktorý bol predložený. A ktorý bol z titulu veliteľa nadriadeného nášmu jedinému útvaru špeciálnych síl aj „C-in-C Special Forces“. Bolo vysvetlené, chápaví chápu.
Na diskusiu nemám čas, ale tentoraz som sa ku všetkým príspevkom dostal. Nemá význam vypisovať odpovede a dohadovať sa. Tí z vás, ktorí prídu k pamätníku vo Vozokanoch 16. februára o 11:00, dostanú šancu na osobnú diskusiu o mojich príspevkoch. Priestor nájdeme. Nebojím sa ani provokatívnych otázok a komentárov – pokiaľ budú k veci. Lebo o to ide.
Zámerom série blogov bolo aspoň troškou prispieť do eliminácie nepodloženého a nemúdreho sebapodceňovania nás, malých národov. So záujemcami rád rozviniem diskusiu pri pamätníku porážky nafúkanej presily dobových výpalníkov nahnevanými slovensko-uhorskými sedliakmi vo Vozokanoch, najbližšie pred voľbami 16. februára o 11:00, potom každoročne vždy poslednú augustovú nedeľu.
Pokračovanie v nasledujúcich seriáloch
Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR
Celá debata | RSS tejto debaty