petersvec

Do napísania nasledujúcej analýzy ma doslova vyprovokovalo množstvo otázok, ktoré som ako letec dostal od čitateľov, aj niektorých komentátorov a od mnohých známych. Ľudia sa zaujímajú o to, aké možnosti poskytuje vojenské letectvo v našom zápase s pandémiou. Pre všetkých je veľmi evidentný jeden poznatok. To, čo je uvedené v nadpise. Pri riešení krízy a teda vojny, vyvolanej pandémiou, sú nám bojové lietadlá potrebné asi tak, ako mŕtvemu spací vak. Zároveň je jasný poznatok, že na zásobovanie všetkým potrebným personálom a materiálom v akejkoľvek krízovej situácii majú význam predovšetkým dopravné lietadlá a vrtuľníky.

Pre potreby tejto analýzy sa vyhnem otázke vrtuľníkov, ktoré sú už nasadzované a posádky v maximálnej miere pomáhajú od momentu, keď velenie ozbrojených síl pochopilo, že nemožno čakať na jasne definované úlohy, ale musí konať iniciatívne. Nepoznám podrobnosti, ale z dostupných zdrojov je možné identifikovať typy úloh taktického charakteru. Od taktických prepráv ľudí a materiálu, až po úlohy typu spojenia a prieskumu, čiže zabezpečenia prehľadu o situácii. V tomto momente je dobré si zadefinovať pojmy.

Čo sú to vlastne taktické letecké prepravy a čím sa od nich odlišujú strategické letecké prepravy nákladu a osôb. Odborná definícia taktických leteckých prepráv hovorí, že sú to také typy prepráv, ktoré zabezpečujú presun ľudí, techniky a materiálu leteckou cestou v rámci operačného priestoru, resp. tzv. priestoru vojnovej činnosti. Tento typ úloh zabezpečujú vojenské dopravné lietadlá aj dopravné vrtuľníky. Strategické letecké prepravy sú potom také, ktoré zabezpečujú presun ľudí, techniky a materiálu z hlbokého tyla do priestoru operácií resp. priestoru vojnovej činnosti, resp. medzi jednotlivými operačnými priestormi navzájom. Tieto typy leteckých prepráv zabezpečujú výlučne dopravné lietadlá.

Teraz si treba ujasniť isté skutočnosti, týkajúce sa rozdielnych perspektív a zadefinovania typov lietadiel. Totiž, pre štáty je operačný priestor samotný štát. Čiže všetky letecké prepravy v rámci štátu majú taktický charakter. Ale pre členský štát koalície, alebo obranného zoskupenia, vykonávajúci letecké prepravy v rámci kontinentálnych, resp. priľahlých hraníc zoskupenia, tieto majú tiež charakter taktických leteckých prepráv. Všetko transatlantické a medzikontinentálne má pre koalíciu, aj štáty charakter strategických prepráv. Ibaže, letecká preprava zo Slovenska do Kosova, resp. do Iraku (čiže mimo hraníc NATO), kde máme operujúce jednotky má rovnaký strategický charakter, ako prepravy do Pobaltia, kde máme operujúce jednotky (čiže v rámci hraníc NATO).

A sme pri otázke typológie. Táto vždy vo všetkých príručkách vychádza z chápania veľmocí a superveľmocí. Zaradenie nákladného dopravného lietadla do kategórie taktického alebo strategického závisí od doletu pri definovanom bežnom náklade. Dopravné lietadlo nikdy nedokáže letieť aj s plným palivom, aj s plným nákladom (v rámci technických obmedzení). Taktizátori väčšiny malých štátov strednej a východnej Európy, s absenciou strategického myslenia, sa rozhodli pre typy podľa ceny a ekonomickej dostupnosti. Väčšinou disponujú taktickým lietadlom C-27 Spartan v počtoch od 2 do 4. Tento počet podľa mojich dlhoročných výskumov a analýz radikálne znižuje latentnú bezpečnosť lietania v porovnaní s počtom nad 6 až 8 lietadiel jedného typu. Vyjadrené priemerným náletom na leteckú katastrofu, alebo vážny predpoklad leteckej nehody, sa dostávajú do hodnôt iba nízkych pár desiatok tisíc letových hodín. V porovnaní s flotilami nad 8 lietadiel, kde hovoríme o náletoch v stovkách tisícok letových hodín aj pri vojenských lietadlách.

Tento typológiou taktický typ pre tieto malé štáty realizuje aj strategické prepravy. Pritom s plným certifikovaným nákladom nedoletí ani len na Cyprus, kde máme nasadenú jednotku. Na hrane doletí do Pobaltia. Čiže bezpečne tam nedopraví ani len certifikovaný plný počet vojakov s prepočtom jednotkovej váhy vojaka so štandardným vybavením na dlhodobý pobyt v misii. Je to v prepočte až 150 kíl na vojaka s batožinou. Plný náklad dovezie nanajvýš do Kosova, kde máme tiež operačné nasadenie. Nielenže ide o nie múdro vybraný typ, ale máme ich iba 2 kusy. Rovnako ako Bulharsko, alebo Fínsko. Litva a Maďarsko majú po 3 lietadlá v tejto kategórii (Maďari typ An-26), Česko má 4 kusy C-295. Pritom už koncom 90-tych rokov som vo vojenskom časopise publikoval odbornú štúdiu s návrhom na 6 lietadiel kategórie C-130 Hercules s dvojnásobným nákladom, väčšou traťovou rýchlosťou a 2,5 násobným doletom pri plnom obsadení. Počet by bol na hranici akceptovateľnej najnižšej miery latentnej bezpečnosti.

Optimálny hospodárny model prevádzkovania takej flotily s ešte väčším počtom lietadiel mám pripravený viac ako 2 desiatky rokov, vznikol niekedy v čase písania toho článku okolo roku 1997. Jedine minister Sitek si našiel čas na vypočutie základného rámca, ale nemal politickú silu na jeho presadenie. Tradičný model akvizície aj prevádzkovania uvedených spôsobilostí je absolútne nevhodný a spôsobuje stav, ktorého sme svedkami. Každý štátik má minimálny počet nevhodných typov a veľa štátov nemá žiadne. Vyžaduje sa národohospodársky prístup a tento jednoducho štandardný vojak, celý život žijúci z rozpočtu, nemá hlboko zakorenený.

Práve v takejto kríze by sa nám uvedené spôsobilosti, ktoré poskytuje osobitne typ C-130 Hercules (a je mi jedno, že ide o výrobok USA, nerobím lobing pre typ ani štát) veľmi zišli. Na vozenie testerov, ochranných prostriedkov, nedostatkových liekov, prípadne aj celých konštrukcií poľných nemocníc. Ten typ dokáže pristáť aj vzlietnuť s maximálnym nákladom aj na neupravenom aeroklubovom letisku. Ako vidíme, všetky štáty majú svoje vojenské dopravné kapacity vyťažené na doraz. Úplne prirodzene sa správajú sebecky. Vrátane USA s ich obrovskou flotilou strategických aj taktických nákladných dopravných lietadiel (52 C-5, 222 C-17, 325 C-130). Aj veľké štáty a veľmoci s ich veľkými flotilami. V každej kríze to tak bude. Je to úplne prirodzené. Nech nás nemýlia ojedinelé lastovičky, ako dodávka materiálu do Poľska 10. apríla alebo k nám včera pod hlavičkou projektu SALIS, o ktorom sa ešte pobavíme nižšie.

Kombinovane štáty EÚ a NATO na našom kontinente, čiže bez USA, disponovali na konci roka 2019 flotilou asi 320 vojenských, alebo na účely vojenských prepráv kontraktovaných nákladných dopravných lietadiel. Ich celková maximálna prepravná momentová kapacita sa pohybuje na úrovni asi 7 tisíc ton. Rozhodujúcou časťou z toho disponujú pôvodné ekonomicky vyspelé štáty EÚ a NATO, s flotilou takmer 230 lietadiel (z toho 192 väčších) a s momentovou kapacitou takmer 5,5 tisíc ton. Nech nás nemýlia ani formálni členovia programov SAC a SALIS, kde je v prípade SAC flotila 3 strategických lietadiel C-17 bázovaná v Maďarsku, lebo úplnú kontrolu nad nimi majú najväčší prispievatelia, teda ekonomicky vyspelí členovia. Malým členom tento projekt prináša len náklady a občasnú limitovanú možnosť využitia prepravných kapacít. Neprináša im udržiavanie spôsobilostí personálu a možností ich dobudovania v prípade potreby. Ekonomicky chudobnejší príbuzní, vrátane Portugalska aj Rumunska a Poľska, disponujú dovedna kombinovanou flotilou 55 taktických lietadiel s nižšou prepravnou kapacitou (zväčša C-27 a C-295) a 27 takticko-strategických lietadiel so strednou kapacitou (výlučne C-130 Hercules starších verzií).

Na zabezpečenie strategických nákladných prepráv existujú v rámci NATO 2 projekty. Aby nikoho ani nenapadlo myslieť si, že charakterom ide o pomoc štátom. Smotánka z nich ide výlučne do vreciek veľkých a dominantných prispievateľov, zatiaľ čo malí majú len náklady a pocit, že raz za čas majú možnosť niečo prepraviť. Ešte aj charakter prepráv je takmer výlučne pre potreby vojnových operácií v súlade s požiadavkami veľmocí, v ktorých robia malí len užitočných idiotov pod hlavičkou solidarity. Toto už nemožno ďalej zakrývať najmä v prepojení na skutočnosť, že svet sa po kríze zásadne zmení. Nebudem sa zaoberať podrobnosťami, lebo jazykovo vybavený čitateľ sa k údajom aj histórii môže dostať. Ide o 2 programy. Prvý má názov „Strategic Airlift Capability“ pod skratkou SAC (v preklade „Spôsobilosti strategických leteckých prepráv“). Druhý má názov SALIS, „Strategic Airlift Interim Solution“ (v preklade „Dočasné riešenie strategických leteckých prepráv“).

O čo ide v prípade SAC? Je to doslova jeden roj 3 lietadiel C-17 pod názvom krídlo, bázovaný v maďarskej Pápe, ktorý má k dispozícii 10 členských štátov NATO (Bulharsko, Estónsko, Holandsko, Litva, Maďarsko, Nórsko, Poľsko, Rumunsko, Slovinsko a USA) a 2 partnerské štáty (Fínsko a Švédsko). Lietadlá boli dodané v druhej polovici roka 2009. Každé lietadlo dokáže dopraviť až 77 ton do minimálnej vzdialenosti pri maximálnom náklade okolo 4 450 kilometrov. Prepravy využívajú na misie pod hlavičkou NATO, EÚ a OSN. Lietadlá majú rovnaké vybavenie ako flotila tohto typu v USAF (Vzdušné sily USA) pričom požiadavky nasadenia riadi a koordinuje bunka v rámci NATO. Ide o model mnohonárodného zoskupovania zdrojov (tzv. pooling). Ročné prevádzkové náklady flotily sa pohybujú nad 130 miliónov USD v cenách z roku 2007 pred podpisom programu. Pochopiteľne, žiadny malý štát si v tradičnom vojenskom modeli prevádzky nemôže dovoliť prevádzkovať ani jeden kus takého lietadla. Prevádzková spoľahlivosť je z hľadiska vojenskej flotily veľmi vysoká, až 94%.

Pôvodne 16 členských štátov NATO (Belgicko, Česká republika, Dánsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Kanada, Luxembursko, Maďarsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Slovensko, Slovinsko, a Spojené kráľovstvo) zoskupilo zdroje v ďalšom programe pod názvom SALIS a pridali sa Fínsko a Švédsko. Ide o iný model, tentoraz charterovej (objednávkovej) prepravy s civilným rusko-nemeckým partnerom, ktorý je vlastníkom lietadiel An-124 rusko-ukrajinského dizajnu. Ide o dočasné riešenie preto, lebo cieľovo má program disponovať lietadlami A-400M s prepravnou kapacitou maximálne 37 ton oproti 120 tonám nákladu, ktoré je schopné prepraviť lietadlo An-124-100. K dispozícii mali pôvodne až 6 lietadiel An-124, v súčasnosti majú kontrakt na 2 lietadlá a od 1 600 do 2 000 letových hodín ročne. Rokovania sa začali už v roku 2003 a program bol podpísaný v roku 2006 s rusko-nemeckou spoločnosťou Volga-Dnepr so základňou v Lipsku. Riadiaca bunka sa nachádza na letisku Eidhoven v Holandsku.

Od roku 2018 už program zahŕňa aj používanie lietadla An-225, plus An-22 a Il-76 v závislosti od dispozície. Kontrakt trvá do roku 2021. V roku 2019 bolo pod programom SALIS realizovaných 1 900 letových hodín strategických leteckých prepráv. V súčasnosti sa pod jeho hlavičkou realizuje aj pomoc v rámci koronavírusovej krízy. Dnes je v iniciatíve len 9 štátov (Belgicko, Česká republika, Francúzsko, Maďarsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Slovensko a Slovinsko). Keďže ide o dočasné riešenie, ďalší vývoj treba sledovať a závisí od viacerých faktorov. Je realistické, že po poučení z koronavírusovej krízy sa viaceré štáty rozhodnú zorganizovať svoj vlastný model prepráv, alebo iné mnohonárodné riešenie, ktoré nemusí byť ani pod hlavičkou NATO, ani EÚ. Tak národný, ako ak mnohonárodný aktualizovaný koncept existuje a je roky k dispozícii. Zostávam nohami pevne na zemi. Možno sa na niečo ako štát zmôžeme po predčasných voľbách. Najmenej múdre by bolo zas hystericky skákať z jedného extrému do druhého bez dôkladného premyslenia všetkých aspektov a možných modelov a alternatív.