petersvec

Pokračujem v ďalšej časti seriálu o pôsobení proti prevahe tvorivým využitím teórie komplexnosti z teórie chaosu. V tejto časti, ktorá sa v prenesenom zmysle výsostne týka aj našej vojny s koronavírusom, v skutočnosti so strachom z neho, sa pobavíme o procese, ktorý možno popísať ako mentálny presun od relatívneho manévru po komplexný manéver. Neskôr si naznačíme volebné súvislosti strategického prístupu uplatnenia teórie komplexnosti a komplexného manévru. Teória komplexnosti bude súčasťou nasledujúcich častí tohto seriálu. Jadro dnešného blogu začnem citátom od klasika stratégie:

Vybojovať sto víťazstiev v sto bitkách nie je vrcholom zručnosti. Vrcholom vojenského umenia je podrobiť si nepriateľa bez boja. Sun Tzu

Dá sa to parafrázovať aj tak, že vrcholom zručnosti je víťazstvo bez obetí. Keď nie je boj, nie sú obete. Ak podstúpime boj, vždy musíme počítať aj s obeťami. Sun Tzu podľa historikov vybojoval veľa bitiek, z toho dôvodu by nebolo rozumné si jeho poznámku vysvetľovať ako návod na odmietanie boja, alebo ako naivitu autora. Majster Sun si jednoducho uvedomil, že vojna sa vyhráva na politicko–strategickej úrovni. Aj táto vojna s vírusom. Aj jej sekundárne a najmä terciálne bočné efekty, o ktorých som už písal. A ako sa ukazuje, najvážnejším problémom sa stáva otázka sociálnej bezpečnosti. Je to výsledok toho, že politici odovzdali svoju politickú zodpovednosť do rúk úradníkom.

Na rozdiel od plukovníka Wardena (už bolo vysvetlené v mojom blogovom seriáli o manévrových vojnách a ešte sa k tomu vrátim neskôr) som si v štúdii, z ktorej vychádza tento seriál, dovolil predstaviť model, ktorý je komplexnejší a vo svojej podstate nelinearistický. Ako bolo uvedené na začiatku tejto štúdie, komplexná vojnová mašinéria sa skladá zo štyroch základných oblastí: numerickej, technologickej, situačnej a koncepčnej. Pripomínam, sme vo vojne s COVIDom. Platí, že by sme sa mali usilovať pôsobiť na všetky štyri oblasti súčasne v poradí ich dôležitosti a zároveň sa pokúšať o identifikáciu ”ťažiskových bodov” (COG z anglického „Centrum of Gravity“) vo všetkých štyroch uvedených oblastiach. Na zjednodušenie argumentácie si môžeme vytvoriť štvorprstencový model komplexného manévru.

Vnútorný kruh potom predstavuje koncepčnú oblasť (nepriateľskú stratégiu). Predstavuje taktiež oblasť najvyššieho záujmu pre ochranu vlastných síl. Druhú najkritickejšiu oblasť predstavuje oblasť prostredia (situačná oblasť), po ktorej nasleduje technologická oblasť a vonkajší kruh sa týka numerickej oblasti. Čím ďalej sa posúvame, tým sa priestor stáva kompaktnejším, ale tiež krehkejším. Čím viac dovnútra udrieme, tým rozhodujúcejšími sa stávajú výsledky. Zároveň nám narastajú ťažkosti s identifikáciou cieľov úderov (slabín alebo ťažiskových bodov). Môžeme tiež očakávať sústredenejší odpor a výsledky sú menej merateľnými.

Ibaže, čím ďalej postupujeme, tým viac času potrebujeme na analýzy, pretože priestor sa stáva komplexnejším a vyžaduje si viac príprav. Vonkajšie kruhy sú pre útok lákavejšími, pretože môžeme ľahšie merať slabiny a silné stránky. Výsledky sú viditeľnejšie a ľahšie ich možno ”predať” nadriadeným rozhodovacím orgánom. V tejto vojne voličom. Na druhej strane, ak správne použijeme navrhovaný model, nepriateľovi môžeme vnútiť vedenie niekoľko paralelných vojen, čím sa zvyšujú vlastné šance na to, aby sme neprehrali všetky z nich.

Ak sa vyhneme boju podľa nepriateľových pravidiel, najlepší výsledok možno dosiahnuť tým, že nepriateľ je nútený viesť niekoľko asymetrických vojen na všetkých ”úrovniach vojny” za podmienok určených spriatelenou stranou. Mali by sme nútiť nepriateľa do rozdelenia úsilia a vyviesť ho z rovnováhy politicko-strategicky tým, že bojujeme na rozdielnych ”ihriskách”. Toto je možné považovať za komplexný manévrový prístup. Toto tiež ponúka najvyššie vyhliadky na víťazstvo, čo si ale v prvom rade vyžaduje prispôsobenie myslenia a uznanie že, ako to vystihol Steven R. Mann, v ”The Reaction to Chaos”: chaos nie je vždy zlý a stabilita nie je vždy dobrá.” Preto znovu od začiatku pripomínam, plošné opatrenia sú nemúdre, začnime robiť cielené opatrenia, nezničme si ekonomiku, nespôsobme si hladomor, nezrujnujme si sociálnu bezpečnosť.

Na najrozhodujúcejšej politicko-strategickej úrovni je vojna iba zriedka dvojstrannou udalosťou. Táto úroveň sa skladá z množstva ”činiteľov” od vládnych orgánov, cez ekonomiku a diplomaciu až po medzinárodných ”hráčov”. Vojna v sebe zahŕňa viac politicko-strategických činiteľov, čím sa na tejto úrovni táto činnosť posúva do oblasti komplexnosti blízko hrany chaosu. Ak je dokázateľné, že komplexný prístup (ktorý je svojou podstatou manévrovým prístupom) je jedinou voľbou pre úspešné riešenie chaosu, to je dôvodom, prečo by manévrový prístup mal byť použitý súčasne na všetkých úrovniach vojny.

Toto je zvlášť dôležité vo svete, v ktorom nevojenské činitele hrajú v bezpečnostnej politike rozhodujúcu úlohu. Stolička so štyrmi nohami je stabilnejšia ako trojnožka. Odkázanosť na dve nohy, nehovoriac o jednej nohe môže spôsobiť labilnosť. Tou jednou nohou sú v tomto prípade úradnícke rozhodnutia jedného úradu. Z toho dôvodu by sme sa mali usilovať o prevahu vo všetkých štyroch záujmových oblastiach. Sun Tzu mal vo svojom čase uľahčenú úlohu tým, že moc bola koncentrovaná v jediných rukách, čo umožňovalo súbežnú centralizáciu aj decentralizáciu všetkých rozhodnutí. Dnešná situácia je oveľa náročnejšia.

Správne uplatnená koncepcia komplexného manévru spôsobí účinok porovnateľný s balvanmi v podobenstve Majstra Sun. Porážke numericky a technologicky silnejším protivníkom je možné sa vyhnúť za predpokladu, že mocensky slabšia zložka sa pohybuje ako lavína proti jedinému ”cieľu úderu” pozdĺž viacerých ciest, čím získa hybnú silu a rýchlosť, a dosiahne disproporcionálne výsledky. To si vyžaduje niekoľko predpokladov: všetky úrovne spoločnosti by mali byť zjednotené vo veci zámeru; spoločnosť by mala využiť svoje najlepšie mozgy; mala by byť podporená tvorivá iniciatíva; mali by byť vytvorené podmienky pre flexibilnosť a konanie samoregulačným spôsobom, bez komplikovaných koordinačných postupov. Ako tvrdí Henry Minzberg vo svojom komentári o vplyve mechanizácie na baníkov v publikácii ”The Structuring of Organizations”: ”Žiadny koordinačný mechanizmus nemôže nahradiť samoreguláciu”.

Tzv. liberálno-demokratická spoločnosť sa pre svoju prirodzenú mnohotvárnosť , ale aj vnútornú roztrieštenosť, nedokáže dohodnúť na spoločných a jednoznačných cieľoch. Zatiaľ čo totalita nedokáže zabezpečiť tvorivé podmienky vo vnútri spoločnosti, čím sa zbavuje možnosti synergického účinku. Treba povedať, že tzv. „progresívna“, extrémistická forma liberalizmu nemá nič spoločné s demokraciou a je prakticky identická s totalitami. Z toho dôvodu je realita oveľa komplexnejšia. A na rozlíšenie použijem pojem tradičná demokracia.

Mali by sme si zobrať poučenie z geniality Winstona Churchilla, ktorý zistil, že počas vojny nie je nič vylúčené a v záujme vyšších cieľov môže aj tradičná demokracia zaviesť podmienečnú autokraciu. Táto nemusí mať totalitný charakter. Pre úspech je rozhodujúca flexibilnosť v analytickej činnosti a vo vytváraní vhodných ”stratégií” a ”kontra-stratégií”. Model komplexného manévru môže byť užitočným prinajmenšom ako východisko pre podnietenie diskusie. Týmto pokračovaním som urobil zámerný „operačný skok“ v rámci pôvodnej štúdie. Dôvodom je aktuálna situácia na Slovensku a spôsob riešenia koronakrízy.

Spracované podľa diplomovky autora, Kráľovská akadémia obranných štúdií (RCDS), Londýn 1999, uverejnená v „Seaford House Papers“ 2000.

Pokračovanie v nasledujúcej časti