petersvec

V predchádzajúcej garnitúre bol smiešnym jeden neschopný a netalentovaný politik, vtedy protokolárne druhý najvyšší predstaviteľ. Dnes od prvej chvíle nástupu do funkcie protokolárnej trojky, ale mocenskej jednotky, žezlo politického šaša prevzal iný politik. Jeho bruselské extempore bolo len vyvrcholením reťazca politických pochybení, šaškovania, nerozhodnosti, odovzdávania právomocí do rúk úradníkom, detských ponôs, hľadania vinníkov, obviňovania všetkých, sebavyviňovania. Ako taký škôlkár. Už celých 7 mesiacov od tragických volieb sme svedkami prezentácie ľudskej malosti „obyčajnosti“ netalentovaného premiéra. Nie je to len jeho vizitka, je to najmä vizitka jeho voličov, ktorí naleteli marketingovým trikom a prehliadli nepretržitú dlhodobú úplnú absenciu konštruktívneho prístupu hlboko podpriemerného antitalentu, malého človeka.

Pritom pri obidvoch spomenutých nepolitikoch národ ich nulový talent mal možnosť objaviť ešte pred katapultovaním do vysokých funkcií. Najhoršie je, že nie sú jediní. Nielen u nás na Slovensku. Politickými antitalentmi sa to po celom svete doslova hemží, vezmime príklad EÚ. Reprezentujú hlbokú podpriemernosť. V prípade tých našich je to dokonca ten najhlbší podpriemer. Politik by mal reprezentovať svojich voličov, ale nemal by reprezentovať okrajovosť voličského portfólia, ktorou je práve ten najhlbší podpriemer. V skutočnosti si múdre národy na svoje čelo zvyknú voliť vysoký nadpriemer, to najlepšie, čo doma majú. Odvážnych, talentovaných, prezentačne schopných, rozhľadených reprezentantov svojho ľudu, svojho národa, seba. Takých, ktorí vidia za roh, vysoko, aj ďaleko. Ktorí sa vedia povznášať nad hlúposťami, aby im neunikali veľké veci. Takých, ktorí sa neurážajú, nie sú mikomanažéri, nie sú ani pomstychtiví intrigáni, dokonca aktívne intrigánstvo eliminujú. Presný opak mnohých našich zakomplexovancov. Pozrime sa ako si hokejový tím vyberá za kapitána toho najlepšieho spomedzi seba, aj lietadlu kapitánuje len ten, kto na to má, podniku tiež kapitánuje ten, kto má na to všetky predpoklady. A podliehajú nepretržitej previerke realitou, v niektorých povolaniach pravidelným previerkam udržania schopností pokračovať v kapitánovaní. Len na politika netreba nič. Stačí mať schopnosť podliezať sa voličom, sľubovať im, čo chcú počuť, vyvolávať emócie.

Otázka je, prečo sme svedkami toho, že nás politicky reprezentuje taká masa ľudí, ktorí do politiky nepatria, ktorí na politikov nemajú ani najmenší talent. Prečo sa na kandidátkach strán pred voľbami mohli v takom množstve objaviť kandidáti, ktorí uviedli, že sú dôchodcovia, ba nezamestnaní. Inak povedané, ľutujte ma, dajte mi šancu, som chudák, ja to tým, ktorí to zavinili ukážem, ja sa im pomstím. My sa musíme zbaviť tohto bolestínskeho prístupu. Stav bez zamestnania má byť prechodným stavom, keď si človek hľadá novú robotu. Ten, kto je dočasne nezamestnaný stále má za sebou predchádzajúcu kariéru, odbornosť, kvalifikáciu, skúsenosť. Ktorá sa dá využiť aj v politike. Ako volič chcem vedieť, v čom je kandidát expert, alebo v čom bol expert. Povedzme učiteľ, stavbár, alebo ekonóm na dôchodku. Nikto nemusí vedieť, že niekto je momentálne dočasne nezamestnaný. Jeden z dôvodov prečo ich podpriemerní lídri strán na kandidátky zaraďujú je práve podpriemernosť samotných lídrov. Ich obava, aby ich podriadení kandidáti nepredbehli, neohrozovali. Aby im boli vďační, aby ich poslúchali, obdivovali. Aj podpriemernosť väčšiny politických lídrov má svoje hĺbkové korene. V prvom rade oligarchia potrebuje na čele strán podpriemernosť, takých môžu ľahšie riadiť. Ale aj samotné členstvo strán má tendenciu voliť si na čelo nevýrazných kompromisníkov, maslá, manipulátorov más. Aj členovia strán sú len ľudia a boja sa schopných, sebavedomých, silných, vysoko nadpriemerných predsedov strán, potenciálnych premiérov.

Vysoko nadpriemerný líder sa pritom nemá čoho báť, on sa môže bez obáv obklopiť rovnako nadpriemernými ľuďmi. Títo ho neohrozujú, ale ho posúvajú dopredu, multiplikujú jeho kvalitu. Prečo je potom problém v tom, že nám vládnu zbabelci, kompromisníci, kolaboranti, zradcovia, agenti cudzích záujmov, teda to najhoršie, čo doma máme? Príčin je mnoho. Jednoducho schopní ľudia sa dobre uplatnia mimo politiky. Politika je špinavá vec už zo svojej podstaty. Vysoko nadpriemerní ľudia na ňu nemajú žalúdok, nepotrebujú ísť do politického prostredia, ktoré je pre vysoko nadpriemerných prirodzene stresové. Aj pre voličov sú takí ľudia nepríjemní, keď už len preto, lebo z nich vyžaruje sebavedomie, pokoru majú len pred niečím nad nimi, nie pred ľuďmi. Vysoko nadpriemerný človek nechce hovoriť ľuďom to, čo chcú počuť, je mu protivné, aby sa svojim voličom, mase podliezal. Pre vysoko nadpriemerného človeka je normálne, že oznamuje ako veci on vidí, poskytuje argumenty, ktoré sú pre väčšinu neraz nepríjemné, mnohých štýl vysokej nadpriemernosti irituje, ba neraz odpudzuje. To nie je optimálne východisko pre vstup do politiky.

Buď sa voličstvo spamätá, alebo celé  národy budú musieť naďalej trpieť tým, že im vládnu netalentovaní, podpriemerní, až hlboko podpriemerní politickí, neraz antipolitickí primitívi a marketingoví šašovia. Potom sa nesťažujme. Tieto riadky neodvolám, nech sa stane čokoľvek. Riešenie: buďme múdrymi voličmi.