petersvec

Po neskorom návrate z letu ma dnes nadránom čakalo hlásenie: „samé negatívne reakcie“. Nuž žily mi to netrhá. Nepíšem blogy preto, aby som sa zapáčil, ale preto, aby som vyjadril postoje k strategickým veciam, ktoré pripravujem na knižné vydanie. A pokúšam sa to podávať v dávkach. Tento blog je tak priamym pokračovaním predchádzajúceho.

Sfeminizované rodiny bez vzorov v „Alfa samcoch“ dnes produkujú mužov, ktorí si namiesto vhodných vzorov (otec, starí otcovia…) osvojujú vzory neraz agresívnej, alebo zakomplexovanej, prípadne sklamanej, zákernej ženskosti. Takíto muži sa potom stávajú bábovkami, snehovými vločkami. Už ich nedokáže formovať ani vojenčina, ktorá bola z pochopiteľných dôvodov zrušená, ale nebola nahradená alternatívnymi riešeniami. Ale bábovky si už pred zrušením povinnej vojenskej služby dokázali nájsť cestu vyhnutia sa formujúcemu prostrediu: modré knižky, výhrady svedomia, oslobodzovanie od telesnej výchovy, a podobne.

Je to všetko dôsledok plazivého aj otvoreného feminizmu, presadzovaného liberalizmom. Najzvrátenejším extrémizmom feminizovaného emotívneho liberalizmu je agresívny feminizmus presadzujúci dominanciu ženského rodu nad mužským. Ženy, s hrdosťou presadzujúce „girls power“ (babskú moc) „girls supremacy“ (nadvládu báb). Len si predstavme, za akého extrémistu by bol označený muž, ktorý by vybľakoval heslá o „boys power“ (chlapskej moci), alebo „boys supremacy“ (nadvláde chlapov). Prvú facku by schytal od vlastnej matky a hneď nato druhú od svojej baby. V skutočnosti, v tradičných vyvážených spoločnostiach interného matriarchátu, teda kde v domácnosti vládne žena-Alfa samica, ide feminizmu o obsadenie aj posledných zvyškov externého patriarchátu, teda kde mimo domácnosti vládne muž–Alfa samec.

Všetko je to výsledok údajného oslobodenia a zrovnoprávnenia žien, presadzovaného liberalizmom. Tento neoslobodzuje ženy, naopak. Kladie na nich dodatočné nároky. So všetkými dôsledkami dodatočných stresov, z ktorých prvým je vyrovnávanie sa mužom v očakávanej dĺžke života. Kratšej. V tradičnom systéme sú ženy v skutočnosti chránené, aj pred negatívnymi stresormi, sú istým spôsobom hýčkané, zbožňované. Pochopiteľne, normálnymi a hrdými mužmi, nie sociopatmi a psychopatmi.

V našej a mnou preferovanej tradičnej spoločnosti sú ženy nad mužmi, sú viac ako rovnoprávne. Liberalizmom presadený opak má potom devastačné dôsledky najmä pre malé a zraniteľné spoločenstvá, etniká a národy. Liberálne hodnoty si práve preto zaslúžia čo najnižšiu úctu a rešpekt od ľudstva ako takého, ale o to skôr od malých spoločenstiev, čiže malých národov. Neosvieteného „iqváča“ z kategórie báboviek rozpoznáme už podľa toho, že každému tyká, nedá prednosť ani tehotnej žene, ani starkej. Veď sme si rovní. A neosvietená „iqváčka“ tiež každému tyká, tiež nedá prednosť, ale navyše má slovník rozzúreného baníka.

Nositeľmi extrémistického agresívneho feminizmu sú často latentné feministky vychované v uni-genderových rodinách (dnes už v aj v homosexuálnych), formujúcich nenávisť k tradicionalistickému mužskému elementu, ako protikladu a najmä doplnku ženského elementu. Namiesto tradicionalistickej komplementárnej výchovy tak dostávajú uni-genderovú výchovu, ktorá je v drvivej väčšine vo svojej podstate ženská výchova (matka, stará matka, tety) s výrazne manipulatívnymi prvkami.

Už v prvotnej línii výchovy ide čiastočne o ženy, ktoré nie sú schopné si racionálne vybrať muža, ktorý bude schopný kontrolovať svoje prejavy a správať sa zodpovedne, s citom pre vyváženosť úloh v párovom vzťahu. Čiastočne ide o ženy, ktoré v slepote zaľúbenosti podľahnú podvodníkom a manipulátorom na strane mužov. Následne mnohé takéto ženy (a o to skôr liberálne alebo uni-genderovo vychované) nie sú schopné si vytvoriť a zachovať stabilný a vyvážený párový vzťah. Už vôbec nemajú cit pre formovanie atmosféry rodinného kozuba, do ktorého sa všetci, vrátane muža, radi vracajú. Čiže si nedokážu založiť a udržať normálnu rodinu. Nie sú a nedokážu byť „Alfa samicami“, len sa tak tvária a cítia. Tradičné spoločnosti s tým nemajú problém. Preto prevládnu a ovládnu zdegenerované národy a spoločnosti.

Historicky nie je model jednorodičovskej rodiny vôbec unikátny. Muži hynuli po založení rodiny vo vojnách, ženy podliehali chorobám, alebo podľahli dôsledkom pôrodu. Lenže úlohu dvojgenderovej rodiny hravo prebral žijúci zvyšok rodiny. V dnešnom tzv. globalizovanom svete je najzreteľnejším trendom širší rodinný separatizmus. Neraz jediné dieťa žije ďaleko od krajiny pôvodu, nieto ešte od rodiny. Vnuci sa neraz nedokážu dohovoriť v reči starých rodičov, nemajú k nim žiadny vzťah.

Toto je signálom začiatku tragédie. Výrazne sa to už týka aj Slovenska. Rodinný separatizmus, ktorého dôsledkom je vykoreňovanie, vyhovuje iba a len veľkokapitálu, ktorý potrebuje otrokov. Potrebuje prebytok ponuky pracovných miest, aby mohol tlačiť platy na minimum. Potrebuje dopyt po množstve bytov, kde v každom býva jednotlivec, lebo párovanie znižuje požiadavky v ideálnom prípade na polovicu. Toto mám vypozorované v komunitách, kde pôsobí masa bezdetných tridsiatnikov bez trvalého vzťahu, žijúcich v drahých kurínoch. Jeden nemúdry nedramatik ich kedysi v našom regióne nazval „králikárňami“. Evidentne nikdy nespoznal reality západu. A neskúmal korene vecí. Nemal na to, aby pochopil, že extrémistický liberalizmus, aj v jeho feministickej forme, znamená likvidáciu ženskosti, mužskosti, celých národov, civilizácie a ak zvíťazí celosvetovo, tak aj ľudstva. Pokračovanie a dokončenie v poslednom blogu.