Jedna kríza, biologická, je v plnom rozmachu. Tak, ako počas 1. svetovej vojny. Druhá kríza, ekonomická, je na obzore. Presne desať rokov po uvedenej vojne sa objavila hlboká ekonomická kríza. O ďalších 10 rokov vypukla najhroznejšia vojna v dejinách. Bola to celospoločenská a celosvetová kríza, ktorej semienko bolo zasiate tými predchádzajúcimi, pričom doboví nemúdri politici dúfali, že nastolením nového svetového poriadku vyriešia krízy navždy. Nie, nejdem strašiť. Ale treba byť pripravenými na najhorší variant. Tak čitateľom ponúkam ďalší seriál, ktorý by tých osvietenejších záujemcov mohol zorientovať v teórii a praxi pôsobenia proti presile. A tá môže mať rôzne formy, tak ako vojny a krízy. Otváram seriál lekcií stratégie využitím teórie komplexnosti. Tento občas preruším blogmi na aktuálne „taktické“ témy.
„Hlavným zámerom vojny je rýchle víťazstvo“ (Sun Tzu)
História je posiata nespočítateľným množstvom vojen a zápasov medzi protivníkmi, ktorí sa odlišovali veľkosťou a úrovňou civilizačného a technologického rozvoja. Takéto udalosti sa často končili neočakávanými výsledkami, pričom sa uplatnilo to, čo Edward Lutwak v diele s názvom „Stratégia: Logika vojny a mieru“ z roku 1987 nazýva ”paradoxnou logikou stratégie”. Niektoré národy sa vysporiadali s konfrontáciou veľmi úspešne, bez ohľadu na svoju veľkosť. Iné národy zanikli, vrátane dobových superveľmocí. Napríklad Rímska ríša, aj Rakúsko-Uhorsko, ba aj Sovietsky zväz. História takto dokázala, že medzi relatívnou mocou a výsledkom vojny existuje nelineárna závislosť. Veľa vládcov a generálov trávilo čas nad otázkou ako riešiť prevahu.
Prečo má význam venovať sa otázkam prevahy? Hoci vojna je vždy politickou záležitosťou, hlavným predpokladom pre vyvolanie vojny v minulosti sa ukazuje predpokladaná prevaha jedného protivníka nad druhým. To je tiež dôvodom, prečo sa v priebehu histórie jedna strana usilovala získať prevahu v súťaži s inými mocnosťami. Je to aj dôvodom, prečo sme boli svedkami pretekov v zbrojení, ale tiež prečo Sovietsky Zväz koncom sedemdesiatych rokov vyvinul koncepciu vojensko-technickej revolúcie (VTR) neskôr nasledovanú Američanmi, ktorí predstavili koncepciu revolúcie vo vojenstve (RMA) začiatkom deväťdesiatych rokov, predstavovanú často v spojení s koncepciou Informačnej vojny (I-war).
Američania spočiatku popisovali revolúciu vo vojenstve výrazom požičaným od Sovietov ako vedecko-technickú revolúciu (VTR), pričom išlo o koncepciu vyvinutú koncom sedemdesiatych rokov. Čoskoro začali hovoriť o revolúcii vo vojenstve (RMA) z dôvodu, aby sa vyhli zdôrazňovaniu technologického aspektu v centrálnom postavení.
Admirál vojenského námorníctva USA William A. Owens definuje revolúciu vo vojenstve tak, že je to v podstate ”systém systémov”, ktorého hlavnými zložkami sú: spravodajstvo, zber, prehľadávanie a prieskum; technológie a systémy, ktoré zabezpečujú velenie, riadenie, spojenie a počítačové spracovanie; integráca komplexných informačných systémov v reálnom čase; vývoj doktríny, stratégií, taktík a vojenských organizácií, ktoré dokážu využiť uvedený technologický potenciál.” Na konci 20. Storočia na popísanie rovnakého fenoménu niektorí vojenskí analytici používali skratku C4I/BM: Velenie, riadenie, spojenie, počítače, spravodajstvo a manažment boja. (V angličtine: Command, Control, Communications, Computers, Intelligence and Battle Management).
I-War (informačná vojna) je predstavovaná v úzkom spojení s revolúciou vo vojenstve a podľa poľného predpisu pozemných síl USA (FM 100-6) sú informačné operácie definované takto: ”nepretržité vojenské operácie v rámci vojenského informačného prostredia, ktoré umožňujú, posilňujú a chránia schopnosť vlastných vojsk zbierať, spracovávať a konať na základe informácií v záujme získania výhody v širokom rámci vojenských operácií.”
Na druhej strane, nie je všetko zlato, čo sa blyští a ako zistil Prof. Gray:
”Dvojkoncepcia Informačnej vojny a Revolúcie vo vojenstve, prinajmenšom vo svojom prezlečení za systém systémov, spôsobuje nebezpečnú blízkosť stotožňovania teórie účinnosti presného ničenia s teóriou úspechu vo vojne. Zbrane sú určené na likvidáciu ľudí a vecí, čo ale nie je zámerom vojny.”
Za vojnou sú politické zámery. Z toho dôvodu tie mocnosti, ktoré sú vo svojom konkrétnom prostredí prirodzene technologicky alebo početne slabšie, sa vždy usilovali o nájdenie ciest na odstrašenie agresie a na vyhnutie sa porážke, ak sa víťazstvo v konflikte ukázalo nemožným.
Ani vcelku rozvinuté a veľké štáty si dnes nemôžu dovoliť najmodernejšie vojenské technológie. Udržanie kroku s vývojom si teda vyžaduje obrovské zdroje. Finančná výpomoc, ktorá prichádza z rozvinutých krajín do rozvojového sveta je neraz premárnená na nie nevyhnutné nákupy zbraní, ako napríklad nákup bojových lietadiel Mig-29 a Su-27 v prípade Etiópie resp. Eritrey, oznámené na konci tisícročia.
Ibaže, história ukazuje, že vojny sú ešte stále vedené prevažne použitím ručných zbraní. Veľa malých krajín v rámci medzinárodného spoločenstva stojí dnes pred riešením tradičných bezpečnostných problémov vo veľmi rozdielnom prostredí. Veľa z nich stojí pred riešením dilém, ako byť rešpektovanými, ako odstrašiť agresiu a ako zabezpečiť ekonomický rozvoj, pri zachovaní vojenského potenciálu.
Zjednodušene vyjadrené ide o to, aké ozbrojené sily sú najvhodnejšie a najvyváženejšie pre zaručenie bezpečnosti. Väčšie mocnosti sa tiež ocitajú v prostredí, v ktorom ich ozbrojené sily bojujú v nepriaznivých podmienkach. Táto štúdia predstavuje pokus o poskytnutie skromného príspevku pri odpovedaní uvedených otázok prostredníctvom analýzy manévrového prístupu k vedeniu vojnovej činnosti, ktorý sa historicky osvedčil ako jediná vhodná voľba pre slabšiu mocnosť pôsobiacu proti silnejšiemu protivníkovi.
Cieľom tejto štúdie je preskúmať či a do akej miery môže manévrový prístup k vedeniu vojnovej činnosti využitím teórie komplexnosti z teórie chaosu ovplyvniť úspešné pôsobenie slabšej mocnosti proti početne a technologicky silnejšiemu protivníkovi. Nielen vo vojenstve.
Spracované podľa diplomovky autora, Kráľovská akadémia obranných štúdií (RCDS), Londýn 1999, uverejnená v „Seaford House Papers“ 2000.
Pokračovanie v nasledujúcej časti
Celá debata | RSS tejto debaty