petersvec

Predchádzajúci blog som zakončil konštatovaním, že podstatou nespravodlivosti je monopol „moci vplyvu“. Tej moci, ktorú všetci všade a na vlastnej koži pociťujeme, aj keď si ju neuvedomujeme. Na svete existuje jediná všeobecne platná spravodlivosť: všetci bez výnimky sme na tomto svete dočasne.

Z pohľadu koncepčného riešenia na nekompromisné presadzovanie spravodlivosti vo všetkých jej formách som v tom blogu uviedol myšlienku, že okrem odstránenia monopolu moci vplyvu je potrebná aj komplexná demonopolizácia nielen mediálnej a finančnej oligarchickej moci. Súčasný systém je totalitný, nespravodlivý, ba nebezpečný. Kriticky dôležité bude odstránenie totality súkromno-vlastníckeho monopolu firiem, poskytujúcich obyvateľom Slovenska rozhodujúce ľudské potreby.

Teraz vnímavým čitateľom ponúkam koncept spravodlivosti. Ako tradične, odignorujem ideologicko-manipulačné poučky o tom, čo je to spravodlivosť. Ako neraz v minulosti, na problém sa pozriem reverzne. Naznačím, čo je nespravodlivosť. Spravodlivosť je potom logicky presným opakom nespravodlivosti.

Systém, ktorý tu máme je vraj kapitalizmus. Je to klamstvo. Žijeme v systéme, ktorý sa dá nazvať anarchická oligotyrania. Socializmus sa neosvedčil a ekonomicko-sociálny systém regulovaného kapitalizmu sme nikdy nezaviedli. Preto ani nevieme, či zabezpečuje širokú spravodlivosť. Regularizmus je systém, ktorý má mantinely. Taký systém, ktorý je spravodlivý, by mal spoločnosti umožniť vytvorenie silnej strednej triedy. Posledný úder na likvidáciu vznikajúcej širokej vrstvy strednej triedy u nás bol zasadený vstupom do eurozóny. Ale už predtým bol prvý knokaut zasadený divokou kupónovou privatizáciou, neskôr likvidáciou silnej diverzifikovanej priemyselnej základne, sebestačnosti v potravinárstve, aj zákerným rabovaním nebankoviek, s asistenciou vtedajšieho vládneho režimu, ktorý to umožnil. To boli príklady brutálnej nespravodlivosti.

Je nespravodlivé, ak chamtiví cudzí investori ušetria na platoch domácich zamestnancov pôsobiacich v monopoloch na zabezpečenie životných potrieb, alebo vyrábajúcich na vývoz. Aby potom celý dodatočný výnos z ušetreného odviezol do cudziny ako výpalné. Je nespravodlivé, ak dôchodca nemôže dôstojne vyžiť z úbohého dôchodku napriek tomu, že po celý život prispieval do systému z minimálneho platu. Je nespravodlivé, ak si vysoké desiatky percent prispievajúcich z minimálneho platu nemôžu dovoliť ani dôstojné bývanie. Ba ani predražené lieky v sieťach súkromných lekární oligarchických kartelov, zameraných na čo najvyššie zisky. Je nespravodlivé, ak sa masívne množstvo ľudí bojí odísť do dôchodku zo strachu pred stareckou chudobou. Je nespravodlivé, ak skupina nízkopríjmových zamestnancov nemá možnosť výberu a nákupu liekov, základných potrieb a služieb v štátom kontrolovaných nízkoziskových podnikoch alternujúcich súkromné siete. Je nespravodlivé, ak dlhodobo prispievajúci čaká na operáciu v rovnakom poradovníku ako ten, ktorý nikdy neprispel. Nuž a potom je nespravodlivé, ak je bývalý radový komunista, veriaci v spravodlivý systém, osočovaný novodobým boľševikom vo formáte progresívneho liberála, presadzujúceho totalitu oligotyranie veľkokapitálu.

Je tiež výsostne nespravodlivé, aby tí, ktorí nikdy neprispievali, mali dôchodok vypočítaný podľa výhodnejšej formulky, ako tí, ktorí prispievali dlhé roky. Je brutálne nespravodlivé, ak v príjmoch medzi tými, ktorí prispievali a tými, ktorí len berú a zneužívajú falošný sociálny štát, nie je výrazný a citeľný rozdiel.

Nespravodlivé je aj to, ak sú nám vo voľbách cudzími korupčnými zdrojmi do vysokých a citlivých funkcií vnucované protištátne nekompetentné živly, reprezentujúce menšinové nadpráva a záujmy. Je vonkoncom nespravodlivé ak normálna väčšina musí nepretržite podliehať zo všetkých médií bombardovaniu zvrátenou agendou, prikrývajúcou sa cudzími „progresívnymi“ hodnotami. Vrcholom nespravodlivosti je, ak máme byť vďační za systémovú korupciu z vlastných peňazí, spravovaných privilegovanou eurobyrokraciou, oberajúcou nás o slobodu vo všetkých formách, od slobody slova a vyjadrovania, až po slobodu výberu a národnú slobodu.

Je nespravodlivé, ak sú naši vojaci vysielaní do misií tam, kde Slovensko nemá žiadne záujmy, alebo kde provokuje odvetu, na presadzovanie výsostne cudzích záujmov. Vrcholom bezočivej nespravodlivosti je, ak výroky o spravodlivosti vkladajú manipulátori do úst politickým bábkam, ktoré sú celou svojou životnou legendou symbolizmom totálnej nespravodlivosti. Ani náznak spravodlivosti nie je vo vnucovaní cudzej okupácie, totality a diktátu jednými, pri súčasnom odsudzovaní historickej okupácie, totality a diktátu inými.

Absurdnou nespravodlivosťou je skutočnosť, keď sa ľudia tešia z porušovania prvej zásady právnej spravodlivosti, ktorou je prezumpcia neviny, ani si neuvedomiac, že v pozadí je vyvolávanie strachu a príprava podmienok na uplatňovanie rozsiahleho teroru proti ľuďom. Totálnym absolutóriom nespravodlivosti je fakt, že zatiaľ na všetkých nešťastiach, ktoré uvrhli masy nešťastníkov do stále väčšej biedy, utrpenia a teroru, zbohatla stále menšia skupina nenažrancov, ktorí nikdy nevedeli, čo s nezaslúženým nárastom svojho bohatstva. Je nespravodlivé, ak vodič, neraz so základným vzdelaním, potrebuje oprávnenie na základe psychotestov a preskúšania, ale politikom, ktorý nespravodlivosti umožňuje, sa môže stať hocikto. Je nespravodlivé, ak na starostu netreba ani základné vzdelanie, alebo ak na štátneho tajomníka ministerstva stačí maturita.

V civilnom letectve sa za spravodlivú organizačnú kultúru považuje neobviňovacia kultúra, ktorá umožňuje bezprecedentnú bezpečnosť leteckých prepráv, ktorá podporuje pýtanie sa otázok, zabraňuje sebauspokojovaniu sa so stavom vecí, presadzuje dosahovanie excelentnosti a vyvodzuje osobnú zodpovednosť v prepojení na organizačnú samoreguláciu v otázkach, týkajúcich sa bezpečnosti letov. Komplikované, ale nesmierne účinné pre tých, ktorí rozumejú komplexnému obsahu pojmu „spravodlivá organizačná kultúra“.

Poskytol som len zlomok príkladov nespravodlivosti, aj filozofiu spravodlivej kultúry v prostredí, ktoré dosahuje neuveriteľné úrovne bezpečnosti. Nechám na čitateľa, aby si sám doplnil masívne množstvo ďalších príkladov. Pritom jedinou absolútnou spravodlivosťou zostáva, že aj ten najbezohľadnejší protagonista ktorejkoľvek formy nespravodlivosti sa raz obráti na prach. Zápas zaspravodlivosť práve preto má zmysel.