petersvec

V súčasnosti na blogoch uverejňujem seriál článkov o pôsobení proti presile využitím teórie komplexnosti z teórie chaosu. Možno sa to hŕstke čitateľov, ktorí si tento zdanlivo teoretický elaborát prečítali (aspoň 3 posledné blogy) ani neprisnilo, že táto teória by mohla mať nejaké praktické aplikácie. Ale má ich a sú veľmi aktuálne. Hlavne v konštatovaní, že najvyššiu účinnosť, pre porážku silnejšieho protivníka, má koncepčná prevaha. Čiže prevaha v stratégii rešpektujúcej situáciu, prostredie, realitu, na základe pochopenia súvislostí a dôsledkov. Zatiaľ má nad masami a národmi prevahu koronavírus COVID a ním vyvolaný strach a panika. Namiesto múdrej stratégie politici používajú tú najmantáckejšiu antistratégiu, aká sa len dá predstaviť a vymyslieť. V čom je trik?

Z plačoviek premiéra trčia jej kontúry tak evidentne, že expertom v stratégii idú doslova vyklať oči. Stratégia vyviňovania, po desaťročiach devastácie národného sebavedomia bez vlastnej štátnosti, je v našom národe hlboko zakorenená. Ako sme sa od premiéra dozvedeli, namiesto voleného politika má rozhodovať nevolený úradník. Zámer je jasný, aby sme potom mali koho obviniť, súdiť a kričať: UKRIŽUJ! Tak, ako pred pár rokmi Taliani vedcov za zemetrasenie. Tak, ako to robia tie najmenej vyspelé a najzaspatejšie národy prokurátorským vyšetrovaním leteckých katastrof, kde sa pilot jednoznačne nechcel zabiť. Alebo ako to robí prokurátor, ktorý prenasleduje robotníkov za výbuch plynu, kde robotníci rovnako nechceli spôsobiť výbuch, nemohol tam byť zámer.

Žiaľ, masy majú radi ukázanie prstom na vinníka, v minulosti radi chodili na verejné upaľovania čarodejníc, aj na verejné popravy Jánošíkov, Robinov Hoodov a im podobných. Je to v nás, sme totiž v podstate len inteligentné zvery. Presne rovnako, ako dnes primátor mesta, aj premiér chcú nájsť a hľadajú vinníka za to, že do DSS sa dostal vírus. To je absolútne chorá stratégia. Nakoniec bude skutočným vinníkom ten politik, ktorý dosadil do riaditeľskej stoličky neschopnú, alibistickú protežantku. V Spojenom kráľovstve je až 92 takých domov opatrovateľskej služby, kam sa opovážil s pomocou zatiaľ duchov vstúpiť ten zločinec COVID. Ešte som nepočul ani jedinú žiadosť o hľadanie vinníka.

Úradník bude vždy opatrný, politickú odvahu má mať len politik, ak ju má, je dobre, je politik. Ak ju nemá, je len štatista. Politickú zodpovednosť má len politik, aj keby ju nechcel, tak ako kapitán dopravného lietadla v stave núdze aj počas bežného letu. Odborníci sú len jeho poradcovia, v stave leteckej núdze je aj riadiaci lietania len v úlohe vytvárateľa priestoru na to, aby posádka mohla robiť všetko potrebné na záchranu životov. Aj tých svojich, lebo sme v tom spolu s cestujúcimi, ale v riadiacom sedadle je len výlučne a len pilot. V riadiacom výkonnom sedadle štátu je premiér. Úradník môže v rámci kompetencií rozhodnúť o zatvorení škôlky počas žltačky, ale nemôže rozhodnúť o niečom, čo ekonomicky škodí štátu.

Politik má byť zrelý politicky aj skúsenosťami, aj formálnym vzdelaním, aj komplexom zodpovedností, cez ktoré prešiel. Ľudia veria tomu, že ak si zvolia kriklúňa a aktivistu, bez potrebnej manažérskej praxe, ten to tým predchádzajúcim ukáže. Alebo ak z kuchyne vytiahnu žienku domácu, tá ich v kríze spasí. Azda len tou Veľkopiatkovou kázňou od arcibiskupa Bezáka. Vidíme, čo to spôsobuje. Títo amatéri majú len šťastie, že sme pomerne opatrný a zodpovedný národ. Máme nepomerne nižší počet infikovaných aj preto, že máme najnižšiu rozlietanosť národa v Európe. Aj preto, lebo len hŕstka ľudí má na to, aby mohla navštíviť drahé lyžiarske strediská v epicentrách infekcie. Opatrnosť iného úradníctva už zažili aerolinky pred 10 rokmi pri výbuchu sopky na Islande. V čom sa potom správať strategicky? Prvý strategický krok musí byť v odstránení podmienok koncentrácie moci v rukách nadnárodných alibistov. Lebo všetci euroúradníci sú iba úradníci. Oni nemajú politickú zodpovednosť.

Aká stratégia nefunguje? Predovšetkým nefunguje stratégia úteku pred zodpovednosťou, pred problémom a pred pochopením podstaty problému. Ani stratégia pomalosti, váhavosti, nerozhodnosti, pštrosia politika, hádzanie viny, vyhováranie. Namiesto prevzatia politickej zodpovednosti, a na jej základe rozhodného konania. Každý stratég vie, že lepšie je nedokonalé rozhodnutie včas, ako perfektné rozhodnutie neskoro.

Možností, ako to robiť, je veľa. Jedna stratégia sa týka identifikácie a prevencie (vytipovanie kritických bodov). Iná sa týka ochrany (testovaním ľudí, zraniteľných, zdravotníkov), iná sa týka zabránenia prenosu alebo v prípade potreby liečenia infikovaných (inak pre bezpríznakových, inak pre vážne prípady). Vhodné stratégie, teda účinné politické koncepcie musia byť pripravené na riešenie dôsledkov opatrení.

Jedna časť sa týka menej vážnych, hmatateľných ekonomických dôsledkov. Medzi nimi nezamestnanosť a radikálny prepad štátnych príjmov, aj HDP. Oveľa vážnejšie stratégie sa týkajú toho, čo je vzdialenejšie, neviditeľné, za rohom. Niekde už hroziaci hladomor. Toto politici nesmú dovoliť. Stratégiou má byť odmietnutie masového zločinu proti spoločnosti vo forme vyvolávania strachu, tu bude treba obrovskú politickú odvahu. Nie úradnícku! Stratégom sa nikto nestane voľbou.

Odvážnym strategickým prístupom bude nutné zabrániť tomu, aby farmakologické monopolné kartely, doslova vydieračské supy, túto situáciu zneužili na obmedzenie slobody, na presadenie svojich gigantických príjmov spôsobením strachu a vynútením povinného očkovania. Na čipovanie ľudí, dokonca na získanie monopolu nad vyvolávaním strachu. Stratégia zabraňovania zneužívania, bude to správne proti tejto časti tých, ktorí na tejto kríze chcú masívne zarábať.

Bude treba vyvážiť súčasné monopoly výlučne oligarchického vydierania vo všetkých oblastiach formou, teda stratégiou demonopolizácie. V prípade potreby aj vytvorením kvalitne riadených, štátom kontrolovaných a zriadených životne dôležitých služieb, vrátane vytvorenia bánk, s vysokou pravdepodobnosťou zavedením paralelnej národnej meny. Bude potrebná stratégia na zastavenie privatizácie zdravotníctva oligarchickými výpalníkmi. Ale tiež vytvorenia alternatívneho, štátom kontrolovaného nesúkromného, možno družstevného poisťovníctva, všetkých služieb dopravy, energetiky. Bude to stratégia vyvažovania nevyvážeností, reliktov z minulosti.

Stratégiou ekonomickej racionálnosti nesmie byť dovolená socializácia súkromných dlhov, čiže štátne garancie za súkromné zahraničné podniky. Formy môžu byť rôzne, napríklad štátna garancia len tam, kde štát získa kontrolný balík akcií vo firmách, ktorých zachovanie potrebuje na udržanie zamestnanosti a zároveň s ním získa aj balík príjmov do štátnej kasy, ktoré doteraz unikajú. Zadlžovanie dovoliť len tam, kde to bude pomáhať vytváraniu miest pre nezamestnaných v štátom kontrolovanom sektore. Ľudia veria, že štát je najhorší vlastník. Štát nemôže byť najhorší vlastník a dá sa to ľahko pochopiť. Tiež som pred časom veril, že vlastníkom je štát. Vlastníkom štátneho majetku sú občania, voliči, my všetci. Je pravda, že najhorším správcom štátneho majetku je hlúpy, neschopný, skorumpovaný a chamtivý úradník. Mimochodom, dosadený, riadený a odvolateľný volenými politikmi. Úradník zabúdajúci, že je iba spoluvlastníkom. Na to treba prijať vhodné strategické opatrenia.

Múdra politická stratégia nesmie dovoliť, aby sme sa po kríze stali vazalmi bankgstrov a ich vydieračských pôžičiek. Kritériom na vytvorenie múdrej stratégie bude robenie presne opaku toho, čo chcú nepriatelia štátnosti a štátov. A vôbec sa nemusia použiť socialistické metódy a teda návrat boľševizmu, práve naopak, bude potrebný návrat stáročných hodnôt.

Treba použiť stratégiu angažovanosti národa, národného zjednotenia tak proti dôsledkom vírusu, ako aj proti supom, hyenám, vydieračom, diktátorom, vyciciavačom národov, ignorantom ich potrieb, alibistickým mocibažným konjunkturalistom. Proti všetkým odrodám protištátnikov, zneužívateľom strachu a s pomocou monopolných oligarchických médií vyvolávateľom paniky. Lebo popri hladomore je práve toto naše najväčšie ohrozenie. Prejaví sa len vtedy, keď budú naši politici zbabelo alibistickí. Takto sa, podľa veľmi nepremyslených výrokov premiéra, zatiaľ prejavujú.

Vírus netreba podceňovať, pre menšinu oslabených je veľmi nebezpečný, pre veľkú väčšinu je to nepríjemnejšia chrípka. Ale opatrenia mali byť a majú byť cielené, premyslené, nie plošné. Doterajšia stratégia paniky, vyviňovania, prehnaného opatrníctva, ale tiež politickej nerozhodnosti v zásadných veciach a alibizmu, je veľmi nemúdra.

Potrebná je stratégia politickej odvahy a rozvahy, stratégia úplného chápania politickej zodpovednosti. V mene ľudí nesmie rozhodovať nevolený úradník, ale volený zástupcovia ľudu. Ideálne konsenzuálne, v celom parlamente. Pretože celý parlament reprezentuje iba 48% voličov, koalícia iba 29% voličov. Totiž z dôvodu prepadu hlasov majú dnešní politici na riešenie unikátnej krízy, na ktorú nemohol byť nikto dôkladne pripravený, len veľmi slabý mandát. Tomu by mala byť prispôsobená aj stratégia maximálnej miery politického konsenzu, v citlivých veciach na úrovni minimálnych spoločných menovateľov. Komplexný strategický prístup by mal označenie stratégia národného suverenizmu. V skutočnej demokracii nesmú mať v rukách vládu úradníci, ani poskokovia oligarchie, ale majú ju pevne držať v rukách vo voľbách vymeniteľní vlasteneckí kvalifikovaní, pripravení, životom overení politici.

Pripravené 13.apríla, publikované 16. apríla 2020