petersvec

V ideálnom prípade by som mohol celý príspevok skrátiť na jednoduchú, stručnú a výstižnú odpoveď – JEDNOZNAČNE. Ale v prípade vojska si to vyžaduje zmenu zo sprofesionalizovaných, ale neprofesionálnych ozbrojených síl na profesionálne. Pýtame sa správne otázky. Čo je teda podstatou ich neprofesionálnosti, čiže potreby zmeny? Žoldnierstvo veľkej časti. Je teda potrebná zmena duchovnej podstaty armády. Zo žoldnierskej na vlasteneckú, ak chcete na patriotickú, naozaj národnú armádu. Na takú, aké sú vari všetky armády na svete.

Na to, aby sme si mohli načrtnúť smerovanie a rozsah zmien bola v predchádzajúcich blogoch načrtnutá vízia, ako by mali ozbrojené sily budúcnosti vyzerať. Už na začiatku jedinej reálnej reformy ozbrojených síl, ktorá sa realizovala v rokoch 2000-2004 bolo pre doslova hŕstku „otcov reformy“ evidentných niekoľko poznatkov. Bolo v prvom rade evidentné, že tábor odporcov reforiem je veľmi silný, veľmi vplyvný, veľmi rafinovaný a bude sa usilovať akékoľvek výsledky manipulovať, bagatelizovať, nezrealizovať a v nemálo prípadoch zvrátiť. To sa potvrdilo a nebude to inak ani v budúcnosti. A to sme robili reformy v zmysle pretvorenia zdedených ozbrojených síl na národné sily budúcnosti, zodpovedajúce vtedy voči nám náročným požiadavkám spojencov. Garantujem, že sme to nerobili pre nich, robili sme to pre Slovensko.

Nikto nemôže ani náznakom zapochybovať o tom, že prijatie Slovenska do NATO bolo jednoznačne a nespochybniteľne ovplyvnené tým, že otcovia reformy presvedčili predstaviteľov NATO o reálnosti a úprimnosti vtedajších reformných zámerov. Týmto nevyjadrujem hodnotenie NATO, ako organizácie. NATO môže pomôcť malým krajinám len pri eliminácii tradičných ohrození rozsiahleho vojenského konfliktu a členstvo v NATO pôsobí len ako silný odraďovací faktor proti nižším eskalačným stupňom vojenských ohrození, pričom nemá priamy vplyv na nevojenské ohrozenia. Neosvietený výrok rezidentky na samite na tom nič nemení.

Nepreceňujme naše členstvo v žiadnej organizácii. Nie sú to ciele politického smerovania, ako to tvrdia ideologizovaní, najmenej osvietení a nekvalifikovaní politici. Sú to len čiastkové nástroje politiky, vyplývajúce z geopolitických realít. V skutočnosti si každý štát musí naďalej zabezpečovať dostatočný potenciál na svoju bezpečnosť a obranu, vrátane generovania záloh. Priamym výsledkom spomenutých reforiem bola profesionalizácia ozbrojených síl, aj keď je naozaj otázne, či po sprofesionalizovaní máme profesionálnu armádu. Tvrdím, že nemáme.

Mimoriadne kritický význam má potom potreba formovania nového ducha ozbrojených síl („esprit-de-corps“), ktorý priamo súvisí s formovaním „manažérov vojny“, čiže dôstojníckeho zboru, ako aj realizátorov vojny, čiže poddôstojníckeho zboru. Nikto sa nezamýšľal nad tým, prečo štát ako Slovensko, ktorý nesporne disponuje ľudským potenciálom s najvyššími predpokladmi na špičkovú úroveň profesionalizmu, nedokáže prekonať jeden vážny handikep. Zatiaľ čo vzdelanostná, technická a taktická úroveň našich profesionálov je nespochybniteľná a vysoká, úroveň operačného a strategického myslenia vyšších dôstojníkov ale aj top civilného riadenia je neúmerne nízka.

Atmosféra v ozbrojených silách je tiež veľmi nezdravá, intrigánska, špekulatívna, konjunkturalistická a oportunistická. Vysoká úroveň vlastnenectva, ktorým sa vyznačuje každý západný dôstojník z tradičných krajín NATO, u časti slovenských dôstojníkov výrazne absentuje. Takýto žoldniersky prístup k vojenskej službe bude nutné zásadne zmeniť.